„Môj zrak spočíva na ňom“ Ježiš sv. Faustíne (2. časť)

Ježiš sa zjavil sestre Faustíne prvý raz 7. júla 1929. Stalo sa to pri jazere v Kiekrzy neďaleko Poznane, kde vizionárka krátko zastupovala sestru kuchárku. Nasledujúci raz ho videla 22. februára 1931 v Plocku. Faustína takto opísala zjavenie: „Večer, keď som bola v cele, uzrela som Pána Ježiša v bielom rúchu. Jednu ruku mal pozdvihnutú k žehnaniu a druhou sa dotýkal odevu na prsiach. Z poodhaleného rúcha na prsiach vychádzali dva veľké lúče, jeden červený a druhý svetlý. Mlčky som hľadela na Pána, moja duša bola preniknutá bázňou, ale aj veľkou radosťou. Po chvíli mi Ježiš povedal: ,Namaľuj obraz podľa toho, ako ma teraz vidíš, s nápisom: Ježišu, dôverujem ti. Túžim, aby tento obraz bol uctievaný najprv vo vašej kaplnke, a potom aj na celom svete. Sľubujem, že duša, ktorá bude tento obraz uctievať, nezahynie. Sľubujem jej tiež víťazstvo nad nepriateľmi už tu na zemi, a zvlášť v hodine smrti. Ja sám ju budem chrániť ako svoju slávu‘“ (Denníček 47 – 48).

Keďže spovedník, ktorému sa Faustína zdôverila, pochopil videnie ako podobenstvo, v nasledujúcom zjavení Ježiš spresnil svoju požiadavku: „Chcem, aby ten obraz, ktorý namaľuješ štetcom, bol slávnostne posvätený na prvú nedeľu po Veľkej noci. Táto nedeľa nech je sviatkom Milosrdenstva. Túžim, aby kňazi hlásali toto moje veľké milosrdenstvo voči hriešnym dušiam. Nech sa nebojí ku mne priblížiť žiaden hriešnik. Spaľujú ma plamene milosrdenstva, chcem ich vyliať na ľudské duše“ (Denníček 49 – 50).

Sestra Faustína sa zľakla úlohy, ktorá bola pred ňou: nikdy nekreslila ani nemaľovala. Prosila Ježiša: „Nezveruj mi také veľké veci, vidíš, že som slabé, neschopné zrnko prachu“ (Denníček 53).

Čas plynul a Ježiš neprestával Faustínu žiadať, aby splnila jeho žiadosť. „... aby bol namaľovaný obraz. Nenachádzala som pokoj“ – napísala (Denníček 74). Ježiš prisľúbil Faustíne pomoc a vo vnútornom videní jej ukázal jej budúceho spovedníka, Michala Sopočka: „Toto je pre teba viditeľná pomoc na zemi. On ti pomôže splniť moju vôľu na zemi.“ Inokedy povedal o Michalovi Sopočkovi: „Hľadím na neho dňom i nocou. Toľko korún bude v jeho korune, koľko duší sa spasí skrze toto dielo“ (Denníček 90). A skutočne, keď rehoľné predstavené preložili sestru Faustínu v máji 1933 do Vilniusu, kde bol spovedníkom sestier otec Sopočko, Faustína zakúsila posilu a istotu, že ak bude voči nemu úplne úprimná a poslušná, bude bezpečne napredovať v uskutočňovaní Božích zámerov.

Pán Ježiš napomínal sestru Faustínu: „Pamätaj, že ak zanedbáš záležitosť s maľovaním toho obrazu a celé dielo milosrdenstva, budeš sa v deň súdu zodpovedať za veľký počet duší“ (Denníček 154). Keď to zopakovala v spovednici, spovedník si uvedomil, že musí vziať celú vec do svojich rúk. Poznal v susedstve vilniuského maliara Eugena Kazimirowského. Nepatril k najznámejším umelcom v meste, ktoré v tej dobe zhromažďovalo vynikajúcich maliarov. Ale zrejme to bolo Božie riadenie, pretože vynikajúci maliar by sa asi snažil presadiť svoju predstavu, zatiaľ čo Eugen Kazimirowský, ktorý sa na dielo podujal, sa snažil maľovať presne podľa pokynov vizionárky, ktorá si pamätala každý detail videnia.

Maľovanie obrazu sa začalo 2. januá­ra 1934. Faustína spolu s predstavenou alebo inou sestrou prichádzala raz alebo dva razy do týždňa do maliarovho ateliéru. Často sa na týchto stretnutiach zúčastňoval aj otec Sopočko. On pózoval, keď maliar zachytával gestá rúk a záhyby rúcha. Sestra Faustína až do skončenia práce dbala na všetky detaily, ale nebola spokojná. Spomína: „Raz som bola u maliara, ktorý maľuje ten obraz. Videla som, že nie je taký pekný, ako Ježiš v skutočnosti je. Veľmi ma to zarmútilo, ale ukryla som to hlboko vo svojom srdci... Sama som sa vrátila domov. Hneď som sa vybrala do kaplnky a veľmi som plakala. Povedala som Pánovi: ,Kto ťa namaľuje takého pekného, aký si?‘ Vtom som počula slová: ,Veľkosť toho obrazu nespočíva v kráse farby, ani štetca, ale v mojej milosti‘“ (Denníček 313).

Nádoba milosti

Podľa Božích zámerov mal obraz priblížiť pravdu o milosrdenstve – najväčšej Božej vlastnosti – a povzbudiť srdcia k poznávaniu, viere, úcte a k nasledovaniu Božieho milosrdenstva.

Ježiš na obraze ide v ústrety človeku, hľadí naňho, prináša mu svoju nekonečnú lásku, osvetľuje jeho cestu (pozadie obrazu je tmavé, ale Ježiš kráča vo svetle). Význam oboch lúčov vysvetlil Faustíne sám Ježiš: „Tie dva lúče znamenajú krv a vodu – svetlý lúč znamená vodu, ktorá ospravedlňuje duše, červený lúč znamená krv, ktorá je životom duší... Tieto dva lúče vyšli z hĺbky môjho milosrdenstva vtedy, keď moje zomierajúce srdce bolo na kríži prerazené kopijou. Tie lúče zakrývajú dušu pred hnevom môjho Otca. Šťastný, kto bude žiť v ich tieni, lebo spravodlivá Božia ruka ho nezasiahne“ (Denníček 299). Svoj pohľad na obraze vysvetlil takto: „Môj pohľad z toho obrazu je taký, ako pohľad z kríža“ (Denníček 326).

V istej chvíli maľovania obrazu vyvstala otázka, či je nápis na obraze skutočne nutný. Ježiš vtedy Faustíne pripomenul, že od počiatku si prial, aby bol nápis „Ježišu, dôverujem ti“ na obraze zreteľne napísaný: „Dávam ľuďom nádobu, s ktorou majú prichádzať k prameňu milosrdenstva po milosti. Tou nádobou je tento obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem ti“ (Denníček 327).

Onedlho nato Ježiš vysvetlil vizio­nárke vzťah medzi obsahom obrazu a tajomstvom Eucharistie: „Počas svätej omše, v ktorej bol Pán Ježiš vystavený v Najsvätejšej sviatosti, som videla pred svätým prijímaním dva lúče, ktoré vychádzali z najsvätejšej hostie. Také, aké sú namaľované na tom obraze: jeden červený, druhý svetlý. Odrážali sa na každej sestre a chovaniciach, ale nie na všetkých rovnako“ (Denníček 336). Podobné videnia mala niekoľkokrát.

Nápis „Ježišu, dôverujem ti“ je pozvaním k bezprostrednému rozhovoru s Ježišom: On ide v ústrety človeku so svojou láskou, ktorá je zobrazená v podobe lúčov. A jediná odpoveď človeka môže byť len dôvera. Veď čo iné môže v svojej úbohosti podarovať Kráľovi milosrdenstva, ak nie svoju dôveru?

„Aký má byť názov obrazu?“ – opýtala sa Faustína Ježiša na spovedníkov príkaz. Odpoveď znela: „Kráľ milosrdenstva.“

Obraz bol hotový. Ježišovou túžbou bolo, aby sa čo najskôr mohol prostredníctvom tohto obrazu prihovárať všetkým ľuďom. Nakoľko však k verejnému uctievaniu obrazu v kostole bol potrebný arcibiskupov súhlas, otec Sopočko obraz dočasne umiestnil v krížovej chodbe kláštora sestier bernardínok pri Kostole svätého Michala, kde pôsobil ako rektor. Ďalšie kroky nepodnikol.

Pán Ježiš na jar 1935 opätovne dôrazne žiadal, aby bol obraz vystavený k verejnej úcte. Malo sa to stať počas Veľkonočného trojdnia a na Veľkonočnú nedeľu. Obraz mali vidieť všetci, ktorí sa modlili v Ostrej Bráne. Okolnosti boli priaznivé. Kustód Ostrej Brány požiadal otca Sopočka o cyklus prednášok počas sviatkov. On súhlasil – s podmienkou, že zároveň bude vystavený obraz Kráľa milosrdenstva. To sa aj stalo. Otec Sopočko kázal o veľkom Božom milosrdenstve a kázne sa dotýkali sŕdc. Obraz, ktorý bol ozdobený kvetmi, pôsobil imponujúco a priťahoval pozornosť všetkých prítomných. Počas týchto niekoľkých dní sa dalo presvedčiť, že pravda o nekonečnom Božom milosrdenstve ku každému – aj najhriešnejšiemu človeku – sa dotýka sŕdc, ktoré túžia po láske, odpustení, opore a nádeji. Sestra Faustína na Veľký piatok videla vo videní, ako Pán Ježiš z obrazu ožil a lúče vychádzajúce z jeho srdca prenikali do sŕdc ľudí.

Po zakončení slávnosti sa obraz musel vrátiť do kláštora sestier bernardínok, nakoľko arcibiskup zatiaľ nepovolil verejnú úctu. Arcibiskup Vilniusa, Romuald Jałbrzykowski, váhal s rozhodnutím, pretože nebol presvedčený o hodnovernosti zjavení sestry Faustíny, ktoré ešte trvali. Pán Ježiš zatiaľ čoraz silnejšie naliehal na šírenie tejto „nádoby milosrdenstva“. Až po veľkom úsilí otca Sopočka obraz posvätili a umiestnili v Kostole svätého Michala vo Vilniuse. Stalo sa to na Veľkonočnú nedeľu 4. apríla 1937.

Koncom roka 1937 sa Ježiš prihovoril Faustíne: „Už veľa duší pritiahla moja láska cez tento obraz. Moje milosrdenstvo pôsobí v dušiach skrze toto dielo“ (Denníček 1379). Sestra Faustína bola vtedy už v kláštore v Krakove, kde ju preložili pre jej zhoršený zdravotný stav. Po jej odchode z Vilniusa sa otec Sopočko naďalej snažil šíriť úctu k Božiemu milosrdenstvu. V súlade s učením Cirkvi napísal brožúrku o tejto Božej vlastnosti a vydal ju. Na vrchnej strane brožúrky umiestnil obrázok Kráľa milosrdenstva. Chcel, aby sa knižočka dostala do rúk ľudí, ktorí prijmú úctu k Božiemu milosrdenstvu a budú ju šíriť ďalej. Ťažko chorá sestra Faustína sa z knižočky potešila a svojmu duchovnému vodcovi napísala: „Ako nesmierne sa môj duch zaradoval v Bohu, keď som uvidela toto dielo, v ktorom sú verne a hlboko vyjadrené Božie priania. Cítim a viem, že veľa vykoná v ľudských dušiach, pretože je v ňom Boží poryv.“

Otec Sopočko neostal iba pri tejto jednej brožúrke. Písal články, kázal, vydával obrázky Kráľa milosrdenstva s textami modlitieb, ktoré mu už dávnejšie nadiktovala sestra Faustína. Od cirkevných autorít a duchovenstva nezískal živšiu odozvu. V pomere k nesmiernemu úsiliu, aké vynaložil, boli oficiálne výsledky nepatrné. Ale Božie dielo rástlo zdola. Faustínu o tom uistil sám Ježiš a ona mnoho ráz zakúsila, že vrúcna modlitba pred týmto obrázkom vyprosuje veľké milosti, zvlášť obrátenia. V jednom z jej posledných zápiskov z júna 1938 čítame: „Dnes som videla Božiu slávu, ktorá plynie z toho obrazu. Veľa duší dostáva milosti, aj keď o nich nahlas nehovoria. Hoci sú rôzne jeho osudy, Bohu prináša slávu a úsilie satana a zlých ľudí je zneškodnené a vychádza navnivoč. Napriek zlobe satana Božie milosrdenstvo zvíťazí nad celým svetom a budú ho uctievať všetky duše“ (Denníček 1789).

Sestra Faustína zomrela v Krakove 5. októbra 1938.

Dôvera v najväčšom útlaku

Dielo vzbudzovania hlbšej viery a úcty k Božiemu milosrdenstvu zostalo odteraz na pleciach otca Sopočka. Doba nepriala oficiálnemu uznaniu: všetka pozornosť sa sústredila na narastajúcu hrozbu vojny. Ale práve nebezpečenstvo vojny, ktoré viselo nad hlavami národov, pobádalo ľudí k hľadaniu nádeje a pomoci v Božom milosrdenstve. Obrázky s podobizňami Kráľa milosrdenstva sa rýchlo šírili. Rozširovali ich sestry z Kongregácie Panny Márie milosrdenstva vo Vilniuse a v Krakove. K obrázkom boli pripojené krátke modlitby, ktoré Faustíne nadiktoval Pán Ježiš a ktoré sa stali súčasťou denných kláštorných modlitieb. Ľudia cítili ohrozenie a nedôverovali politickým zmluvám ani spojenectvám. Oporu hľadali v milosrdnom a všemohúcom Bohu.

Vypukla Druhá svetová vojna. Krvavé boje a nebezpečenstvá číhajúce na území celej okupovanej krajiny, hromadné vysídľovanie, deportácie, exekúcie, vyvážanie do táborov a lágrov na nútené práce prispeli k tomu, že ľudia chceli mať pri sebe milosrdného Ježiša v jeho obraze, aby mu mohli neprestajne hovoriť: „Ježišu, dôverujem ti.“ Obrázok sa spolu s Poliakmi dostal aj mimo Poľska a Európy. Začala sa živá úcta k Božiemu milosrdenstvu v Spojených štátoch. Malé fotografie obrazu, ktorý namaľoval Eugen Kazimirowsky, sa tlačili v tisícoch. Taký maličký obrázok si so sebou vzala blahoslavená Natalia Tułasiewiczová, keď dobrovoľne odchádzala do Nemecka, aby tam sprevádzala Poľky vyslané na nútené práce. Tento obrázok bol centrom malého oltárika, pri ktorom sa stretávali obyvateľky baraku a spoločne sa modlili. Počas Varšavského povstania sa obyvatelia susedných domov stretávali na dvore, aby pri provizórnom oltáriku Kráľa milosrdenstva vrúcne prosili o víťazstvo a skončenie vojny.

Keď otec Sopočko videl, ako sa šíri úcta k obrazu Kráľa milosrdenstva, obával sa, že ľudia budú obrázok považovať za amulet, ktorý ich má chrániť pred nebezpečenstvami vojny. Ale nestalo sa to. Ľudia dobre pochopili zmysel obrazu, ktorý slovami „Ježišu, dôverujem ti“ povzbudzoval k modlitbe, dôvere, odovzdaniu života Bohu a predstavoval Ježiša, ktorý je pri ľuďoch, zvlášť v nešťastí.

Povojnové obdobie – poznačené sčítavaním strát a nešťastí, členstvom v komunistickom bloku s vnúteným ateizmom aj napriek nesúhlasu národa, bojom proti Cirkvi, skutočnému vlastenectvu a národnej kultúre – prehĺbilo potrebu dôverovať Kráľovi celého sveta, dejín a milosrdenstva. Povzbudením boli slová, ktoré Ježiš povedal sestre Faustíne v roku 1938: „Poľsko som si zvlášť zamiloval. Ak bude poslušné mojej vôli, povýšim ho v moci a svätosti. Z neho vyjde iskra, ktorá pripraví svet na môj druhý príchod“ (Denníček 1732).

Ťažké osudy zázračného obrazu

Michal Sopočko šťastne prežil aj nasledujúcu okupáciu Vilniusu, pričom sa skrýval v Čiernom Bore. V roku 1947 ho arcibiskup Jałbrzykowski, ktorý mal od roku 1945 sídlo v Bialymstoku, určil na prácu v diecéznom seminári. Sestry z Kongregácie Panny Márie milosrdenstva už predtým opustili Vilnius. Obraz Kráľa milosrdenstva zostal v Kostole svätého Michala vo Vilniuse.

Mestská rada Vilniusu, ktorý bol odteraz hlavným mesto Litovskej socialistickej republiky patriacej k Sovietskemu zväzu, kostol zatvorila a rozhodla sa zmeniť ho na Múzeum architektúry. Všetky kultové predmety odstránili alebo zničili. Keď v roku 1951 Janina Rodziewiczová, horlivá ctiteľka Božieho milosrdenstva, prechádzala so svojou litovskou priateľkou okolo kostola, všimla si pootvorené dvere. Vnútri chrámu, v ktorom už neboli devocionálie, si ženy všimli, že obraz Kráľa milosrdenstva visí vysoko na prázdnej stene. Po dlhšom vyjednávaní robotník, ktorý pracoval v kostole, za primeranú, hoci dosť vysokú cenu obraz zo steny zvesil a odovzdal ho ženám. Ony obraz rýchlo vzali a skryli ho u známych. Onedlho nato Rodziewiczovú zatkli a odsúdili na tri roky väzenia. Po prepustení na slobodu vyhľadala obraz, ktorý bol už natoľko poškodený, že si vyžadoval reštaurovanie. Konzervátorské práce obetavo vykonala Helena Szmigielská, pričom všetko prebehlo v prísnej tajnosti. Szmigielská obraz nielen zreštaurovala, ale vyhotovila aj jeho kópiu.

V roku 1956 sa Janina Rodziewiczová rozhodla presťahovať do Poľska. Pred svojím odchodom obraz odovzdala svojmu spovedníkovi, pátrovi Elertovi. V súkromnom byte kňaza obraz zbadal jeho spolubrat, páter Jozef Grasewicz, známy otca Sopočka a veľký ctiteľ Božieho milosrdenstva, ktorý práve hľadal obraz do kostola v Novej Rude pri Grodne. Bez problémov získal drahocenný obraz a zavesil ho vysoko na stenue kostola v Novej Rude. Vďaka tomu sa kult Božieho milosrdenstva veľmi rýchlo rozvinul vo farnosti. A hoci pátra Grasewicza čoskoro preložili na iné pôsobisko, kostol v Novej Rude fungoval ďalej. Až v roku 1970 sa vláda rozhodla zmeniť ho na sklad. Všetko z chrámu odstránili, iba obraz milosrdného Ježiša zostal vysoko na stene. Bol totiž zavesený príliš vysoko a zvesiť ho by si vyžadovalo veľkú námahu. Páter Grasewicz z diaľky sledoval osudy obrazu a rozhodol sa odviezť ho z Novej Rudy. Vedel, že obyvatelia si obraz veľmi obľúbili a nevzdajú sa ho bez boja. Páter si preto tajne objednal kópiu u grodskej maliarky Márie Gawroszovej. Keď bola kópia hotová, jednej noci v roku 1985 obrazy potajme zamenili a zázračný originál umiestnili v Kostole Ducha Svätého vo Vilniuse. Bol tam až dovtedy, kým Litva nezískala náboženskú slobodu a nezávislosť. Úcta k Božiemu milosrdenstvu sa veľmi rozšírila.

Otec Sopočko sa toho nedožil. Pokiaľ mohol, udržiaval kontakt s pátrom Grasewiczom, prejednával s ním každý podniknutý krok, ale obraz už nikdy nevidel.

Sestry z Kongregácie Panny Márie milosrdenstva z kláštora v Lagievnikoch (kde sestra Faustína zomrela a bola pochovaná), ktoré cez vojnu stratili kontakt s Vilniusom, si u krakovského umelca Adolfa Chylu objednali obraz Kráľa milosrdenstva do svojej kaplnky. Maliar pri práci vychádzal z opisu uvedeného v Denníčku sestry Faustíny. Obraz sa líšil od diela Eugena Kazimirowského, na čo umelca upozornil otec Sopočko. Ale maliar neupustil zo svojej predstavy a upozornenie neprijal. A tak máme dva obrazy Kráľa milosrdenstva: zázračný originál vo Vilniuse a rovnako milostivý obraz v Lagievnikoch.

Teresa Tyszkiewiczová