Náš posledný výdych a Božie milosrdenstvo
Moja babička išla do nemocnice. Lekári zistili, že má rakovinu a predpokladali dlhé mesiace utrpenia. Babička síce nič o tejto diagnóze nevedela, napriek tomu rátala s tým, že s každým dňom sa približuje jej prechod na druhú stranu. Vždy bola pripravená na smrť, „cvičila“ sa v tom veľakrát. Mnohokrát sme všetci, v nemocnici alebo doma, stáli v pozore, pretože sa jej zdalo, že tá chvíľa prišla a že už zomiera. Keď však k nej prišiel Pán Ježiš a prijala sviatosť pomazania chorých, všetko sa zázračným a udivujúcim spôsobom vrátilo do normy. Trvalo to tak tri až štyri roky.
V deň, keď skutočne odišla k Pánovi, nič nenasvedčovalo tomu, že to bude okamih prechodu na druhú stranu. V ten deň som mala naplánovanú návštevu lekára. Ako vždy cestou v aute som sa modlila. Ruženec som obetovala aj za babičku. Nič netušiac došla som do nemocnice. Čakala som na vyšetrenie a aby som nestrácala čas, vytiahla som z tašky knihu a začala čítať. Po prečítaní prvej strany som náhle pocítila nechuť, akoby čítanie v tom okamihu nebolo vhodné a na pery sa mi tisli slová: „Ježišu, dôverujem ti.“ Pomyslela som si, že možno práve v tejto chvíli niekto v nemocnici zomiera. Pomodlila som sa korunku k Božiemu milosrdenstvu a desiatok ruženca. Hlavou mi prebehla myšlienka o smrteľnom strachu niektorého z pacientov. Prosila som o pokoj pre túto dušu a vtedy prišiel na mňa rad a vošla som do ambulancie (...). Po odchode z nemocnice som mala telefón, že práve pred chvíľou, o 15. hodine odišla babička. Tentoraz to urobila potichu nikomu nič nehovoriac. (No naozaj nikomu nič nepovedala? Som presvedčená, že v nemocnici bola so mnou a prosila ma, aby som ju modlitbou sprevádzala v tom najťažšom okamihu pre každého z nás – vo chvíli veľkej samoty a zároveň krásneho stretnutia s tým, čo bolo doteraz neviditeľné.) Zomrela v náručí mojej mamy.
Viem a som presvedčená, že už cestou autom a potom na nemocničnej chodbe ma sprevádzala duša mojej babičky s prosbou o modlitbu. Nie je Pán Boh úžasný a plný milosrdenstva, keď ju vzal k sebe práve vtedy? Smrť je pre nás všetkých veľkým tajomstvom, no niečo z neho nám Pán Ježiš odhalil v zjaveniach mystikov. Vďaka nim môžeme lepšie precítiť stav človeka, ktorý prechádza do večnosti, a pochopiť, aká dôležitá je tá chvíľa. Každý odchod z tohto sveta nás pobáda zamyslieť sa nad vlastnou smrťou. Kto vie, kedy to bude? Iste raz príde a dobré je byť naň pripravený a žiť každý deň tak, akoby to bol práve ten posledný v našom živote. Pán Ježiš nám dal radu, ako to urobiť, ako žiť, aby sme dosiahli večnosť: „Bdejte a modlite sa, pretože neviete ani dňa ani hodiny“ (porov. Mt 25, 13).
G.A.
| predchádzajúci | ďalší | « späť |
