Vytriezvela som

Bola som vtedy veľmi mladá a nechápala som, že môj muž odišiel k mladšej žene. Ostala som sama s dvoma deťmi. Syn mal dvanásť, dcérka desať rokov. Obaja mali môjho manžela veľmi radi, bol pre nich najlepším otcom.

Ešte dlho som v sebe živila nádej, že manžel sa ku mne vráti. Práve to mi umožňovalo pokojne sa starať o domácnosť, pracovať a vychovávať deti. Ale moje srdce revalo od bolesti, lebo ma zradil a opustil človek, ktorého som milovala, ktorému som dôverovala a darovala vlastný život... Nádej som stratila, keď manžel legalizoval svoj druhý vzťah. Bez nádeje som stratila chuť žiť. Pohrúžila som sa do vlastnej bolesti, do zúfalstva. Stále som sa pýtala: Prečo?

Začala som chodiť do kostola – veľmi nesmelo, sedela som len v zadných laviciach. Tam som hľadala utíšenie svojej bolesti. Vrúcne som sa modlila aj za návrat manžela domov. Nastali dlhé obdobia plaču. Celý môj život sa mi rozsypal, na nič som nemala vplyv. Napokon som sa prestala modliť a chodiť do kostola; zdalo sa mi, že Pán Boh mi nepomáha, že nechce mať podiel na mojom živote. Nikde som ho nemohla nájsť...

Deti rýchlo odišli z domu – syn sa stal otcom, keď mal sedemnásť, dcéra sa vydávala devätnásťročná. Keď som ostala sama, nevedela som, čo si so sebou počať. Snívala som o tom, aby niekto bol pri mne, niekto, komu by som sa mohla prihovoriť, komu by som bola oporou, kto by bol oporou pre mňa, ku komu by som sa mohla obyčajne ľudsky privinúť. Cítila som sa veľmi osamotená, opustená a odvrhnutá...

V tom čase som pracovala vo firme, ktorá distribuovala najkvalitnejší alkohol, aký sa inde nepredával. Začala som sa stretávať s priateľmi a pozývať ich do svojho bytu. Vždy som ich ponúkala alkoholom. Cítila som sa dôležitá; všade ma pozývali, lebo ma pokladali za dušu spoločnosti. Celé týždne som chodila po večierkoch Mala som peniaze. Často som cestovala do zahraničia. Nechýbali muži, ktorí ma zbožňovali. A aj sama som si chcela dokázať, že nie som najhoršia. Tak to išlo niekoľko rokov a bolo mi dobre – ale len do času...

Zrazu sa všetko začalo veľmi rýchlo meniť. Musela som piť čoraz viac alkoholu. Rodiny priateľov ma prestali pozývať, lebo som pre ne bola hrozbou. Preto som začala veľa piť sama, doma, už od samého rána. Mala som všelijaké vzťahy s mužmi – vždy pod vplyvom alkoholu. Keď som vytriezvela, pociťovala som strašnú hanbu a vinu, ktoré mi nedovoľovali ostať triezvou do večera. Aby som ich utíšila, siahala som po fľaške. Občas som si sľúbila, že ostanem pri jednom poháriku, ale takmer vždy sa to skončilo pri celej fľaši. Nepomáhali ani hrozby, ani vyhrážky detí. Túžila som prestať piť, nadobudnúť úctu k sebe samej, začať nový život, ale bola som bezmocná.

Moja matka preto veľmi trpela, ale nikdy mi nerobila výčitka. Celý čas sa za mňa vrúcne modlila. A jej modlitby boli vypočuté.

Jedného rána – po prebdenej noci plnej strachu a utrpenia – som sa vybrala po pomoc na faru. Teraz s istotou viem, že ma tam zaviedol Pán Boh. Podriadila som sa bez šomrania, vedela som, že sama nič neurobím. Tam som sa dozvedela o skupine Anonymných alkoholikov a o kňazovi, ktorý pomáha závislým ľuďom a ich blízkym. Dohodla som si s ním termín na rozhovor. Išla som naň vystrašená, rozháraná a bez akejkoľvek nádeje. Kňaz ma neodsúdil, veľmi pozorne počúval moje chaotické spomienky a s veľkým duševným pokojom mi ukázal cestu k triezvemu životu. Jeho viera v môj lepší zajtrajšok mi dodala nádej. Hovoril, že len s Ježišom, s jeho milosťou je všetko možné, a ako vedel, povzbudzoval ma k účasti na stretnutiach AA. Uverila som mu. Vtedy som zažila, že túžba po triezvosti sa nerodí z ničoho, ale vzniká vtedy, keď niekto podáva ruku.

Bolo to v roku 1993. Vtedy sa začala moja bolestná a náročná, ale zároveň radostná cesta práce na sebe, ktorej cieľom bol triezvy, dôstojný život.

O niekoľko mesiacov som išla na celopoľský zjazd Anonymných alkoholikov do Čenstochovej, kde sa tisíce ľudí chorých na tú istú chorobu stretlo pri nohách Panny Márie, aby jej ďakovali za svoj triezvy život a prosili o milosť triezvosti pre tých, ktorí sú ešte chorí.

Tam som v spovednici prvý raz s veľkým plačom povedala: „Som alkoholička. Prišla som zveriť svoj život najsvätejšej Matke a jej milovanému Synovi. Sama nič nedokážem. Vo mne je toľko slabosti a hriechu...“

Vlastne vtedy sa vo mne zrodila istota, že je to dobrá cesta, že musím po nej ísť, aby som bola človekom – cesta viery a stretnutia AA – stretnutia s druhým človekom. Čoskoro potom som išla na ďalšie duchovné cvičenia o triezvosti...

Začala som sa tešiť z každého dňa bez alkoholu. Radosť vyplývala zo stretnutí s priateľmi, s ktorými som sa zoznámila na stretnutiach AA, zo systematickej, vytrvalej práci na krokoch. Len prvý krok nám hovorí o alkohole, všetky ostatné, ktoré prechádzame celý mesiac, hovoria, ako žiť dôstojne, ako žiť zodpovedne. Mne osobne ten prekrásny program umožňuje objavovať krásu človečenstva, pripravuje ma na hlboké stretnutie s Pánom Bohom a s druhým človekom. Pre mňa je to veľmi univerzálny program, vhodný pre všetkých, ktorí hľadajú Boha, túžia po svätosti.

Pravidelné duchovné cvičenia, stretnutia a konkrétna práca na sebe mi umožnili nadobudnúť vnútorný pokoj. Začala som ďakovať za dar svojho života, za rodičov, za celé spoločenstvo.

Na jedných ignaciánskych duchovných cvičeniach som objavila, že pre Pána Boha nie som niekým bezmenným, ale že som osoba, ktorú nezištne miluje, ktorú volá po mene. Že pre neho som neopakovateľná, jedinečná, alkoholička Roma. Keď som si to uvedomila a prežila, s veľkou radosťou som k nemu priľnula celým svojím srdcom a zverila som mu svoju bezradnosť a slabosť.

Pochopila som veľa vecí, objavila som zmysel utrpenia. Už nemám pocit viny, niet vo mne vzbury, nepýtam sa: Prečo ja?

Boh z každého môjho zla vyťažil dobro. Moja alkoholická choroba sa pre mňa stala miestom stretnutia s ním. Pán dopustil na mňa chorobu, aby som sa s ním mohla stretnúť, milovať ho, ísť k večnému životu – a možno má ešte iné nádherné plány... Chcem plniť jeho vôľu. A tou je služba druhému človeku. Potrebou môjho srdca je bytostné stretávanie sa s iným človekom – nielen v jeho problémoch, starostiach, námahách, ale aj vtedy, keď sa raduje, že je triezvy. Objavujem, koľko darov – dobrota, túžba pomáhať iným, radosť a horlivosť pri konaní dobra – dostáva triezvy človek.

Svoj život chcem prežiť slúžiac iným. Svojou pomocou som slúžila rodinám závislých v Licheňskom centre pre pomoc rodine. Delila som sa o svoju skúsenosť – že vytrvalá modlitba, zotrvávanie pri trpiacom človekovi a prejavovanie mu múdrej, tvrdej, náročnej a dôslednej lásky je jedinou cestou k životu v triezvosti.

Od roku 2000 pracujem v stredisku Apoštolátu triezvosti a pomoci rodine v Rokitne pri pútnickom kostole Panny Márie Trpezlivo počúvajúcej. Slúžia tam aj iní ľudia, ktorých sa priamo dotkol problém alkoholovej choroby. Sú najlepšími poradcami, lebo slúžia skúsenosťou a nádejou. Rokitno sa stalo duchovným hlavným miestom triezvosti. Uskutočňuje sa tam mnoho duchovných cvičení o triezvosti a duchovné cvičenia pre kňazov a mládež. Do tohto centra prichádzajú aj početné pešie púte abstinentského hnutia. Závislí ľudia si osobitne zamilovali Pannu Máriu a ona im na odplatu vyprosuje u svojho Syna milosť triezvosti. Práve jej príhovoru vďačím za svoj triezvy život.

„Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia. Veď on ti odpúšťa všetky neprávosti, on lieči všetky tvoje neduhy; on vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou; on naplňuje dobrodeniami tvoje roky“ (Ž 103, 2 – 5a).

Roma, osem rokov nepijúca alkoholička