Svätý Ján Mária Vianney (1786 – 1859)

autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr

4. augusta 2009 sme si pripomenuli 150. výročie smrti svätého farára z Arsu – Jána Márie Vianneya. Ovocie jeho kňazskej služby bolo obdivuhodné. Už počas života svätého farára sa maličká farnosť Ars stala pútn-ickým centrom pre státisíce ľudí z Francúzska a Európy.

 

Celá kňazská služba Jána Vianneya bola zameraná na Eucharistiu, katechézu a sviatosť zmierenia. Farár z Arsu svojím životom, vyučovaním právd viery, vysluhovaním sviatostí zmierenia a Eucharistie ukazoval najsvätejší poklad – osobu zmŕtvychvstalého Ježiša Krista, ktorý žije a pôsobí v Katolíckej cirkvi: odpúšťa hriechy, oslobodzuje z diablovho otroctva, uzdravuje všetky duchovné rany, vedie zo smrti do večného života.

 

Ohováranie a pokušenia

Nekompromisný boj farára z Arsu proti všetkým prejavom hriechu sa stretol s výrazným odporom niektorých farníkov. Je pochopiteľné, že zlé mocnosti zvlášť nenávidia horlivých kňazov a využívajú všetky príležitosti na to, aby ich zastrašili a znechutili. Využívajú pritom najčastejšie ľudí, ktorí podliehajú ich vplyvu. Vo farnosti Ars sa začalo povrávať, že farár je netolerantný, príliš prísny a nepotrebne sa mieša do súkromného života farníkov. Nespokojnosť vzrastala, pretože mnohým farníkom, ktorí nechceli skoncovať s hriešnymi návykmi, Ján Vianney nechcel udeliť rozhrešenie.

V dôsledku kňazovho napomínania arské dievčatá prestali chodiť na tancovačky, ktoré sa usporadúvali každý týždeň a končievali nemravne. Vyvolalo to zúrivosť niektorých mládencov z Arsu aj okolitých farností. Začali rozchyrovať, že farár z Arsu vedie nemravný život, písali anonymné listy plné potupovania a osočovania, vylepovali plagáty s rovnakým obsahom, robili hluk pod oknami fary a neváhali obviniť Jána Vianneya, že je otcom dieťaťa, ktoré porodilo slobodné dievča žijúce v susedstve fary. Pri konci svojho života Ján Mária povedal: „Keby som vo chvíli príchodu do Arsu vedel, aké utrpenie na mňa čaká, zaraz by som zomrel.“

Podlé pletky a osočovanie boli pre farára z Arsu žriedlom takého veľkého duchovného utrpenia, že sa prikláňal k rozhodnutiu opustiť farnosť. O tom, aby zostal, ho presvedčil jediný argument: jeho odchod by osočovatelia mohli použiť ako dôkaz pravdivosti svojich obvinení.

Čím viac naňho útočili, s tým väčšou dôverou sa odovzdával do Božích rúk, zo srdca odpúšťal svojim nepriateľom a modlil sa za ich obrátenie. „Dovolil som, aby na mňa hovorili všetko, a tak som dosiahol, že ľudia konečne zamĺkli.“ „Myslel som si,“ hovorí, „že nastane chvíľa, keď ma palicou vyženú z Arsu, biskup ma suspenduje a po zvyšok svojich dní budem prebývať vo väzení... Vidím jednak, že som si túto milosť nezaslúžil.“

Prostredníctvom utrpenia Kristus formoval Jána Vianneya a priviedol ho k takej pokore, že svätec sa začal tešiť z toho, že ním opovrhujú. Jedinou odpoveďou Jána Vianneya na všetko ohováranie bolo mlčanie a modlitba za osočovateľov a príklad života.

Boh formuje človeka tým, že ho vedie cez duchovné utrpenie, dopúšťa naňho rôzne pokušenia, medzi ktorými sú zvlášť bolestné pokušenia znechutenia a zúfalstva. Ján Vianney prežil obdobia úplnej duchovnej temnoty, v ktorých vôbec nevnímal Božiu prítomnosť. Bolo to nepredstaviteľné duchovné utrpenie, v ktorom sa mu zdalo, že Boh ho celkom a navždy opustil. Avšak ani v tejto skúsenosti neprestal bezhranične veriť a dôverovať Bohu.

„Ak milujeme,“ hovorieval, „utrpenie prestane byť utrpením. Čím viac od kríža utekáš, tým viac na teba dolieha... Treba sa modliť za lásku ku krížu: vtedy sa stane sladkým. Sám som to zakúsil v priebehu štyroch či piatich rokov: ťažko ma obviňovali, silno mi odporovali. Boh je svedok, že mi nechýbali kríže, mal som ich viac, než som dokázal uniesť, ale začal som sa modliť, aby som dokázal milovať utrpenie, a objavil sa pocit šťastia. Zakúsil som, že jedine v láske k utrpeniu sa dá nájsť skutočné šťastie... Všetky naše trápenia pochádzajú odtiaľ, že nemilujeme kríž... Oveľa viac robíme pre Boha, ak vykonávame niečo, čo nám nie je príjemné a v čom nenachádzame zaľúbenie.“ Svätý Ján Mária Vianney nám objasňuje, že utrpenie, ktoré sme neobetovali Bohu, je silou, ktorá ničí človeka – preto musíme všetky svoje kríže, všetko duchovné a telesné utrpenie obetovať Kristovi, pretože len vtedy sa pre nás stane žriedlom veľkých milostí a Božieho požehnania.

 

Svätý dar sviatosti kňazstva

Arský farár si uvedomoval veľkú zodpovednosť za spásu svojich farníkov a všetkých, ktorým slúžil ako kňaz. Chápal, akým veľkým darom pre ľudstvo je sviatosť kňazstva, prostredníctvom ktorej Ježiš ustavične sprítomňuje svoju spásu. Preto vysvetľoval veriacim, že kňazstvo je sviatosť, ktorá sa týka všetkých ľudí. Takto hovoril v jednej zo svojich kázní: „Kňaz je človek, ktorý dostal od Boha všetku jeho moc. ,Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás,‘ povedal Pán prvým kňazom (Jn 20, 21). ,Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu‘ (Mk 16, 15). ,Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal‘ (Lk 10, 16).

Keď vám kňaz udeľuje rozhrešenie, nehovorí: ,Boh ťa rozhrešuje,‘ ale: ,Ja ťa rozhrešujem.‘

Pri premenení nehovorí: ,Hľa, Pánovo telo,‘ ale hovorí: ,Toto je moje telo.‘ Keby neexistovala sviatosť kňazstva, Pán by nebol medzi nami. Kto ho vložil do svätostánku? Kňaz. Kto prijal vaše duše do [spoločenstva] Cirkvi, keď ste sa narodili? Kňaz. Kto ich živí, aby mali silu na pozemské putovanie? Kňaz. Kto ich pripravuje, aby sa mohli postaviť pred Boha obmyté v krvi Ježiša Krista? Kňaz. Vždy kňaz. A keď duša upadne do ťažkého hriechu, kto ju vzkriesi k životu? Kto jej prinavráti pokoj svedomia? Len kňaz. Nenájdete nijaké dobro, ktoré pochádza od Boha, za ktorým by nestál kňaz.

Skúste sa vyspovedať pred Pannou Máriou alebo pred niektorým z anjelov. Dajú vám rozhrešenie? Nie. Môžu vám dať Kristovo telo a krv? Nie. Najsvätejšia Panna Mária nemá moc vniesť svojho Syna do hostie. Hoci by pred vami stálo dvesto anjelov, nemajú moc odpúšťať vám hriechy. Iba kňaz vám môže povedať: ,Choď v pokoji, odpúšťam ti.‘ Kňazstvo je skutočne niečo veľké. Kňaz pochopí sám seba až v nebi. Keby sme už na zemi chápali, čím je kňazstvo, umreli by sme nie z obdivu, ale z lásky... Kňaz však nie je kňazom sám pre seba. Sám sebe nemôže udeliť rozhrešenie. Sám sebe nemôže udeliť nijakú sviatosť. Kňaz nežije pre seba, žije pre vás... Ak chce niekto zničiť náboženstvo, najskôr útočí na kňazov, pretože tam, kde niet kňaza, niet ani obety svätej omše, tam nie je Boží kult... Kňaz je láskou Ježišovho Srdca. Keď stretnete kňaza, vždy pomyslite na Ježiša“ (Zápisky z Arsu, kázeň o kňazoch). Svätý dar sviatosti kňazstva Ježiš vkladá do sŕdc slabých a hriešnych ľudí, ktorých si povolal. Preto je mimoriadne dôležité, aby sa veriaci každodenne modlili za kňazov, za ich vytrvalosť v povolaní a svätosť ich života. Z pádu kňaza sa teší len diabol a ľudia, ktorí žijú v jeho otroctve.

 

Demaskoval diablovo pôsobenie

Najväčšie duchovné hodnoty, pokrok v duchovnom živote sa dosahuje v každodennom vnútornom zápase proti pokušeniu, slabosti a hriechu. Arský farár chcel z celého srdca získať nebo a priviesť k spáse všetkých svojich farníkov. Preto sa za ich obrátenie nielen modlil, ale aj prísne postil, bičoval a umŕtvoval. Uvedomoval si, že najväčším nešťastím človeka je hriech a zotrvávanie v hriechu, pretože jeho konečným dôsledkom je odmietnutie Boha a večné peklo. Preto veľmi horlivo demaskoval pôsobenie diabla, ktorý vo všetkých pokušeniach predstavuje hriech mimoriadne príťažlivo, ako zdroj šťastia.

Takto varoval svojich farníkov: „Hriech je katom Boha a vrahom duše. Vytrháva nás z neba a vrhá nás do priepasti pekla. A napriek tomu v ňom máme záľubu! Aké šialenstvo! Keby sme si to dobre uvedomovali, mali by sme taký odpor k hriechu, že by sme ho nedokázali spáchať... Keby sme sa pozreli na Kristov kríž vtedy, keď urážame Boha, počuli by sme, ako sa nás Pán spytuje z hĺbky svojej božskej duše: ,Aj ty chceš patriť k mojim nepriateľom? Chceš ma znovu ukrižovať?‘ Pohliadnite na ukrižovaného Pána a povedzte si: Hľa, čo ho stálo vykúpenie urážok, ktoré moje hriechy spôsobili Bohu. Hľa, Boh prichádza na zem, aby sa stal obetou za moje hriechy, Boh trpí, znáša muky duše a zomiera, pretože chcel znášať trest za naše zločiny. Hľaďme na kríž a uvedomme si, akým zlom je hriech a ako veľmi ho musíme nenávidieť. Zahľaďme sa do seba a skúmajme, čo môžeme urobiť, aby sme zadosťučinili za svoje zlé skutky, ktoré sme vykonali vo svojom biednom živote“ (Zápisky z Arsu, kázeň o hriechu). Arský farár vysvetľoval veriacim, že hriech je nesmierna duchovná tragédia, pobádal ich k ľútosti a vlieval do nich túžbu obrátiť sa. Ukazoval nesmierne Božie milosrdenstvo, ktoré môžu vo sviatosti zmierenia dosiahnuť všetci hriešnici. Keď k nemu prichádzali penitenti z celého Francúzska a Európy, aby sa uňho vyspovedali, našli ho vždy v spovednici. Spovedaniu často venoval až desať hodín denne, a ak bolo treba, aj pätnásť a viac. Pre arského farára to bol iste najväčší kríž a umŕtvenie. Avšak s radosťou prijímal túto námahu, pretože si uvedomoval, že Kristus prostredníctvom jeho služby odpúšťa hriechy, vyslobodzuje ľudí z hrozného diablovho otroctva a vracia im dôstojnosť Božích detí. Ján Vianney veľmi trpel pre nedostatočnú ľútosť ľudí, ktorí sa uňho spovedali. Hovorieval: „Plačem nad tým, nad čím vy neplačete.“ Ľahostajných vo viere povzbudzoval k láske k Bohu, zmieroval s Bohom veľkých hriešnikov, ktorí konali pokánie, a neskôr ich viedol po ťažkej ceste dozrievania vo svätosti.

Ján Mária Vianney, poháňaný starostlivosťou o večný život ľudí, ktorí mu boli zverení, vyhlásil neľútostnú vojnu akejkoľvek nemravnosti a závislostiam, ktoré sa už oddávna zakorenili v jeho farnosti. Hriešnikovi preukazoval veľký súcit, správal sa k nemu ako k človeku, ktorý má chorého ducha, ale k hriechu bol neúprosný. V jednom zo svojich poučení hovoril: „Ak sa kňaz nechce naveky zatratiť, musí nemilosrdne trestať akékoľvek zneužívanie vo farnosti; musí pritom pošliapať všetky ľudské ohľady a strach pred odvrhnutím a nenávisťou farníkov.“ Arský farár z ambony bez zábran prosil, hrozil, pranieroval nedeľnú prácu, alkoholizmus, nemravné tancovanie, preklínanie, neslušné piesne a zábavy, ktoré viedli k hriechom nečistoty. Vyhlásil neľútostnú vojnu všetkým krčmárom, ktorí pobádali obyvateľov k pijanstvu, a dôrazne vyzýval svojich farníkov k obráteniu, k odmietnutiu všetkého, čo vedie k hriechu. Po krátkom čase v Arse zanikol pohanský zvyk pracovať v nedeľu, zbankrotovali všetky krčmy, pretože ľudia ich prestali navštevovať. Takto bola zničená hlavná príčina zúboženia mnohých rodín.

 

Najsilnejšie žriedlo duchovnej obnovy

Ježiš Kristus prítomný v Eucharistii bol v centre duchovného života a pastoračnej činnosti arského farára. Takto hovoril v jednej zo svojich kázní: „Všetky dobré skutky vzaté dokopy nemajú hodnotu jedinej svätej omše, pretože ony sú ľudským dielom, a svätá omša je Božím dielom... Na kňazove slová Kristus zostupuje z neba a uzatvára sa do malej hostie. Otec ustavične hľadí z neba na oltár: ,Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie‘ (Mt 17, 5a). Pre zásluhy takej veľkej obety Otec nemôže Synovi nič odmietnuť. Keby sme verili, uvideli by sme v kňazovi Boha tak, ako vidno svetlo cez okno, ako víno zmiešané s vodou... Po premenení je Boh medzi nami prítomný rovnako, ako je prítomný v nebi. Keby sme si to plne uvedomovali, zomreli by sme z lásky. Boh nás však chráni a kvôli našej slabosti zahaľuje pred nami toto tajomstvo.

Istý kňaz začínal pochybovať, či jeho slová skutočne sprítomňujú Krista na oltári. V tej istej chvíli začala z hostie, ktorú držal v rukách, stekať krv, ktorá vsiakla do korporála. Keby nám niekto povedal, že o tej a tej hodine má nejaký mŕtvy vstať z hrobu, hneď by sme tam utekali, aby sme videli zázrak. Azda premenenie, pri ktorom sa chlieb a víno stávajú telom a krvou samotného Boha, nie je oveľa väčší zázrak než vzkriesenie mŕtveho? Potrebujeme aspoň pätnásť minút na to, aby sme sa dobre pripravili na svätú omšu. V tom čase sa treba hlboko skloniť pred Bohom podľa príkladu hlbokého poníženia, ktoré Kristus koná v Eucharistii; treba si spytovať svedomie, pretože na to, aby sme dobre prežili svätú omšu, musíme byť v stave posväcujúcej milosti. Keby sme poznali cenu obety svätej omše – alebo skôr keby sme mali hlbšiu vieru –, zúčastňovali by sme sa na nej oveľa horlivejšie.

Deti, spomínate si na príbeh, ktorý som vám rozprával – o tom, ako sa istý svätý kňaz modlil za svojho priateľa, pretože Boh mu zjavil, že jeho priateľ je v očistci. Pochopil, že najlepšie urobí, keď obetuje za jeho dušu svätú omšu. Keď nastala chvíľa premenenia, vzal hostiu do ruky a v duši povedal: ,Večný a svätý Otče, urobme výmenu. Ty držíš dušu môjho priateľa v očistci a ja držím v rukách telo tvojho Syna. Vysloboď môjho priateľa a ja ti obetujem tvojho Syna spolu so všetkými zásluhami jeho umučenia a smrti.‘ A skutočne: vo chvíli pozdvihnutia uvidel, ako duša jeho priateľa vystupuje do neba v jase chvály. Keď chceme Boha o niečo poprosiť, robme aj my podobne. Po prijatí Eucharistie obetujme Otcovi jeho milovaného Syna spolu so všetkými zásluhami jeho umučenia a smrti a Boh nám nič neodmietne“ (Zápisky z Arsu, kázeň o obete svätej omše).

Svätý arský farár hovorieval, že „sväté prijímanie a obeta svätej omše sú dve najúčinnejšie cesty k premene srdca“. Svätá omša bola preňho veľkou radosťou a najdôležitejšou udalosťou dňa. Napriek množstvu povinností sa na ňu vždy pripravoval aspoň pätnásť minút. Svätú omšu slúžil veľmi sústredene. Hovoril, že „príčinou úpadku kňaza je nedostatočná sústredenosť pri svätej omši “!

Pre Jána Vianneya bola centrom farského spoločenstva ustavičná Kristova prítomnosť v Eucharistii. Zavčas ráno alebo neskoro večer celé hodiny adoroval Ježiša prítomného v Najsvätejšej sviatosti. Počas homílií často ukazoval na svätostánok a s dojatím hovoril: „On je tu!“ Postoj aj učenie farára z Arsu prispeli k tomu, že aj farníci sa začali modliť pred Najsvätejšou sviatosťou, prichádzali do kostola nielen v nedeľu, ale aj vo všedné dni.

Svätec z Arsu vedel, že najúčinnejším žriedlom duchovnej obnovy vo farnosti je Ježiš Kristus prítomný v Eucharistii. Preto od začiatku svojej práce vo farnosti zhromaždil skupinu ľudí, ktorí sa spolu s ním každý deň zúčastňovali na svätej omši a konali poklonu Najsvätejšej sviatosti. Ešte pred hromadným prichádzaním pútnikov do Arsu boli v kostole vždy ľudia, ktorí adorovali Najsvätejšiu sviatosť. Ján Vianney učil ľudí, aby počas adorácie nehovorili veľa, ale aby s radosťou zotrvávali v Pánovej prítomnosti. On sám vyrozprával dojemnú udalosť: „Ľudovít Chaffangeon, roľník z mojej farnosti, zavčas ráno pred odchodom na roľu nechal motyku pred dverami kostola a vošiel sa dovnútra modliť. Natoľko sa zahĺbil do modlitby, že prestal vnímať čas. Jeho sused, ktorý pracoval neďaleko, bol veľmi prekvapený, že Ľudovít v ten deň neprišiel na roľu. Keď sa po skončení práce vracal domov, zazrel motyku pred dverami kostola; na chvíľu vošiel dnu a s údivom zistil, že Ľudovít sa veľmi sústredene modlí pred svätostánkom. Opýtal sa ho: ,Čo tu tak dlho robíš?‘ Ľudovít mu odpovedal s celou prostotou: ,Pozerám sa na Pána Boha a Pán Boh sa pozerá na mňa...‘ V týchto jednoduchých slovách je obsiahnutá celá podstata prebývania s Bohom,“ hovoril so slzami v očiach arský farár.

 

P. Mieczysław Piotrowski TChr

 

 

 

 

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86