Mučeníctvo v krajine kvitnúcej višne

Kresťanstvo v krajine samurajov

Počiatky evanjelizácie Japonska súvisia s činnosťou jezuitu svätého Františka Xaverského, ktorý prišiel na japonské ostrovy roku 1549. Roku 1552 svätý misionár v jednom zo svojich listov s obdivom písal o Japoncoch prijímajúcich kresťanstvo: „Videl som, ako sa tešili z nášho úspechu, pričom prejavovali veľkú horlivosť sami šíriť vieru a privádzať ku krstu pohanov, ktorých sami získali.“ V Kjote – dávnom hlavnom meste Japonska – bol prvý katolícky kostol posvätený roku 1576.

Až do roku 1587 bol rozvoj kresťanstva v Japonsku – vďaka evanjelizačnej práci Cirkvi (predovšetkým jezuitov) – systematický a prebiehal bez väčších prekážok. Dovtedy spoločenstvo kresťanov v Japonsku narástlo na takmer dvestotisíc členov. Roku 1587 potom, ako dve kresťanky odmietli stať sa konkubínami šoguna (t.j. námestníka cisára, ktorý v čase slabnúcej cisárskej moci fakticky vládol v krajine) Taicosama, kresťanov začali vyhadzovať z úradov a armády. Aj jezuitom zakázal pokračovať v misionárskej činnosti a spálili vyše dvesto katolíckych chrámov.

Avšak nielen zranené ambície šoguna boli v pozadí rozhodnutia začať prenasledovanie japonských katolíkov. Do hry vstúpili aj zámery bonzov (budhistických duchovných), ktorí mali silný vplyv zvlášť na vidieku. Treba spomenúť aj neslávnu úlohu protestantov, ktorí od začiatku 17. storočia prichádzali do Japonska (anglických a holandských obchodníkov), ktorí sa pre získanie výnosných obchodných koncesií aktívne zúčastňovali na prenasledovaní japonskej Cirkvi – hoc len tým, že prenasledovateľom ukazovali miesta, kde sa kresťania ukrývali. Anglickí a holandskí obchodníci „pošepli“ japonským úradom, že najlepší spôsob na identifikáciu katolíckych misionárov v zástupe cudzincov prichádzajúcich do Japonska bude prikázať „podozrivým“ ľuďom, aby pošliapali kríž. Navrhovatelia tejto skúšky – ako protestanti odmietajúci „pápeženecké povery“ vrátane úcty k znaku Kristovho umučenia – sa sami ochotne skúške podriadili.

Roku 1587 sa začala celá séria prenasledovaní, ktorých cieľom bolo úplné zničenie Cirkvi v Japonsku. Jedným z centier kresťanstva v Japonsku v 16. storočí bolo Nagasaki. Dávno predtým, ako sa roku 1945 zapísalo do tragických dejín sveta ako druhé mesto (po Hirošime), na ktoré bola zhodená atómová bomba, stalo sa známym ako aréna mučeníctva japonských kresťanov. Roku 1597 na rozkaz šoguna Hidejošiho bolo ukrižovaných 26 japonských katolíkov na vrchu nad mestom. Medzi mučeníkmi boli tak misionári (jezuiti, františkáni), ako aj laici. Na kríž pribili aj jedného z prvých jezuitov Japoncov, pátra Pavla Mikiho. Medzi laikmi, ktorí boli jeho spoločníkmi pri tomto mučeníckom nasledovaní Krista, boli aj dvanásť- a trinásťročné deti.

Ďalšia vlna prenasledovaní sa začala roku 1614. V tom čase šogun Daifusama nariadil zbúrať všetky zachované kostoly v Japonsku a misionári spolu s členmi najvýznamnejších japonských rodov, ktoré prijali kresťanstvo, boli odsúdení do vyhnanstva. Prenasledovanie kresťanov (katolíkov) v Japonsku trvalo celé 17. storočie. V septembri roku 1622 na hranici upálili 25 kresťanov (vrátane 9 jezuitov, 6 dominikánov a 4 františkánov). Pred svojou popravou všetci museli byť svedkami sťatia približne 30 iných kresťanov. Richard Cocks, anglický moreplavec, ktorý v tom čase bol v Japonsku, videl v Kjote „55 kresťanov umučených počas jednej popravy... Boli medzi nimi aj päť- a šesťročné deti, horiace v náručiach svojich matiek a kričiace: ,Ježišu, prijmi naše duše!‘“

Cirkev pozná mená len tritisíc japonských mučeníkov, ktorí boli umučení v 17. storočí. Odhaduje sa, že do začiatku 18. storočia bolo v Japonsku zavraždených okolo dvestotisíc kresťanov. Problém so zostavením martyrológia Cirkvi v Japonsku je aj v tom, že v polovici 17. storočia zahynuli všetci misionári pôsobiaci v krajine kvitnúcej višne.

Hrdinstvo viery premáha nenávisť

Prenasledovanie kresťanov v Japonsku sa vyznačovalo nielen systematickosťou, ale aj osobitnou krutosťou. Prenasledovatelia používali premyslené mučenia, aby kresťanov donútili k zapretiu Krista. Používali nielen ukrižovanie, pálenie na hranici, ale na dennom poriadku bolo aj spúšťanie Kristových vyznávačov do puklín, z ktorých vychádzali jedovaté výpary (navyše spôsobovali ťažké oparenia). Práve také mučenie okrem iných podstúpil augustinián páter Bartolomeo Gutierrez. Jeho utrpenie trvalo takmer rok – od decembra roku 1631 do septembra roku 1632. Aby misionárovi, ktorý nechcel zaprieť Krista, predĺžili muky, lekári liečili jeho ťažké oparenia spôsobené jedovatými výparmi, aby potom pokračovali v mučení. 3. septembra 1632 sa utrpenie pátra Bartolomea skončilo – upálili ho na hranici. Roku 1867 bol spolu s ďalšími dvanástimi japonskými mučeníkmi pápežom Piom IX. vyhlásený za blahoslaveného.

Svätý František Xaverský na začiatku svojej misijnej práce v Japonsku napísal: „Myslím si, že nikde nenájdeme národ podobný Japoncom.“ Tieto slová boli osobitne potvrdené počas dlhotrvajúcich prenasledovaní Cirkvi v Japonsku. Očití svedkovia zdôrazňovali mimoriadnu odvahu, priam túžbu po mučeníctve, s ktorou japonskí svedkovia viery obetovali svoje životy.

Medzi kresťanmi ukrižovanými v Nagasaki roku 1597 bol okrem iných aj trinásťročný Tomáš Kosaki. Pred svojím umučením napísal svojej matke list na rozlúčku, v ktorom boli aj tieto slová: „Vďaka milosti nášho Pána Ti píšem tento list, drahá matka. Podľa rozsudku budeme všetci – aj pátri – ukrižovaní v Nagasaki. Je nás dvadsaťšesť. Prosím Ťa, neboj sa o otca a o mňa, lebo v raji budeme na Teba čakať. Keby si nemohla nájsť pátra, ktorý by Ti mohol udeliť posledné pomazanie, nezabudni na ľútosť nad hriechmi a chráň si vieru. Mysli aj na nespočetné milosti, ktoré Ti Pán Ježiš Kristus dáva. Skoro o všetko na tomto svete možno rýchlo prísť, no aj keby si sa stala žobráčkou, dbaj o to, prosím, aby si nestratila nebeskú slávu. Nie je dôležité, čo povedia ľudia; všetko znášaj do konca trpezlivo a s láskou. Prosím Ťa, modli sa za nás všetkých. Prosím Ťa o to najdôležitejšie: neustále ponáraj svoje srdce do ľútosti za hriechy. Nech Ťa ochraňuje Boh.“

Roku 1862 bol autor týchto slov spolu so svojimi dvadsiatimi piatimi druhmi vyhlásený za svätého pápežom Piom IX. Liturgická spomienka na mučeníkov z Nagasaki pripadá na 6. február.

Dejiny mučeníctva Cirkvi v Japonsku obsahujú aj iné dramatické príbehy. Kto by nepoznal dojímavý príbeh Chilona Chilonidesa zo Sienkiewiczovho Quo vadis? Udavač sa stal Kristovým mučeníkom. V 17. storočí bol v Japonsku ako misionár jezuita páter Ferrara. Roku 1634 nevydržal hrozné mučenia a odpadol od viery – pošliapal kríž. V nasledujúcich rokoch bol svedkom mučeníckej smrti ďalších misionárov zo Spoločnosti Ježišovej, ktorí prichádzali do Japonska aj preto, aby získali jeho dušu.

Roku 1643 z poverenia štátnych úradov jezuita – odpadlík predsedal tribunálu, ktorý mal vyniesť rozsudok nad nedávno uväznenými piatimi jezuitmi – misionármi. Na Ferrarovu výzvu, aby sa zriekli viery, páter Rubini v mene všetkých uväznených povedal: „To hovor zbabelcom, ktorých chceš ponížiť. Dúfame, že my máme dosť odvahy, aby sme zomreli ako kresťania a ako kňazi.“

Tieto slová boli pre Ferrara ako úder bičom – ušiel. Božia milosť roku 1652 priviedla osemdesiatročného Ferrara pred sudcu v Nagasaki. Keď sa ho pýtal, kto je, odpovedal: „Som ten, ktorý zhrešil proti Kráľovi neba i zeme. Zradil som ho zo strachu pred smrťou. Som kresťan, som jezuita.“ Po týchto slovách ho vyše 60 hodín spúšťali do pukliny s vriacimi parami. Tentoraz vydržal do konca.

V očakávaní na „kohosi z Ríma“

Jeden z misionárov, ktorý bol roku 1597 svedkom mučenia kresťanov v Nagasaki, napísal: „Udivujúce ovocie tejto štedrej obety našich 26 mučeníkov je v tom, že kresťania, nedávno obrátení aj tí, čo už majú zrelú vieru, sa utvrdili v nádeji a viere vo večné vykúpenie. Rozhodli sa obetovať svoj život za Krista. Tí istí pohania, ktorí boli svedkami mučeníctva, boli zaskočení radosťou tých blahoslavených, keď trpeli na svojich krížoch, a odvahou, s ktorou išli na stretnutie so smrťou.“

Toto hrdinstvo viery, prevyšujúce krutosť a nenávisť prenasledovateľov, nebolo poslednou nádhernou stránkou v dejinách Cirkvi v Japonsku. Ostala ešte vytrvalosť. Po krutých prenasledovaniach 17. storočia japonská Cirkev prešla do podzemia. Bola to Cirkev bez kňazov, a tým aj bez všetkých sviatostí okrem krstu. Avšak to – spolu s ústnou katechézou – stačilo. Japonskí kresťania, ktorí prežili, zotrvávali na modlitbách a očakávali „niekoho, kto príde z Ríma“. Jeho autentickosť mal definitívne potvrdiť obrázok Mariasama – Panny Márie.

Obdobie katakomb japonskej Cirkvi trvalo takmer dvesto rokov. Na začiatku šesťdesiatych rokov 19. storočia sa skončilo obdobie izolácie Japonska od vonkajšieho sveta. Vrátili sa aj misionári (teraz sa do misií zapojili už aj protestanti). Vládlo presvedčenie, že misijnú prácu bude treba začať odznova. Nik neveril, že od polovice 17. storočia, keď zahynuli poslední kňazi pôsobiaci v Japonsku, ostali v krajine kvitnúcej višne nejakí kresťania.

Roku 1865 páter Petitjean, jeden z francúzskych katolíckych misionárov, postavil v Nagasaki malú kaplnku. Mnoho dní do nej okrem neho nik neprichádzal. Avšak jedného rána si vedľa kňaza kľakli tri Japonky. Opýtali sa: „Máš pápeža?“ Keď počuli kladnú odpoveď, položili ďalšiu otázku: „Modlíš sa k blahoslavenej Panne?“ Po ďalšej kladnej odpovedi položili ešte jednu otázku: „Si ženatý?“ Keď počuli negatívnu odpoveď, povedali: „Teda si kresťan ako my.“

„Ktosi z Ríma“ napokon prišiel. Vyšlo najavo, že v Nagasaki a jeho okolí vytrvalo do polovice 19. storočia okolo 2500 kresťanov, kým v celom Japonsku kresťanské (katolícke) spoločenstvo malo okolo 50000 členov. Pápež Pius IX. bol taký pohnutý skutočnosťou, že kresťanské spoločenstvo v Japonsku pretrvalo napriek krutým prenasledovaniam a chýbajúcim kňazom (pre porovnanie: v komunistickom Rusku boli kresťania bez kňazov v najhoršom prípade 70 rokov), že pre Cirkev v Japonsku ustanovil 17. marec za sviatok Nájdenia kresťanov.

Grzegorz Kucharczyk