Svastika proti krížu

V skutočnosti Hitlerov národný socializmus patril popri komunizme k dvom hlavným nepriateľom kresťanstva v Európe. A toto nepriateľstvo znamenalo pre milióny kresťanov mučenícku smrť...

Hitler – od mladosti bez Boha

Podľa názoru všetkých životopiscov Adolfa Hitlera sa budúci vodca Tretej ríše už v školských rokoch natrvalo odlúčil od Cirkvi, hoci sa narodil v katolíckej rodine. Jeho strata viery sa prejavovala predovšetkým tým, že prestal vieru praktizovať. Ako píše rakúska bádateľka zaoberajúca sa viedenským obdobím (tzn. pred rokom 1914) neskoršieho diktátora, Hitler, ktorý žil v hlavnom meste Rakúsko-Uhorska, nikdy nechodil do kostola a neviedol sviatostný život. Vodca Tretej ríše v roku 1942 verejne vyznal: „Keď som mal trinásť, štrnásť, pätnásť rokov, neveril som už v nič. Koniec-koncov nijaký z mojich kamarátov neveril v tzv. prijímanie okrem niekoľkých hlúpych prímusov! Lenže ja som bol už vtedy presvedčený, že toto všetko treba vyhodiť do vzduchu!“ Jeden zo spoločníkov Hitlerových mladíckych rokov zaspomínal, že už v roku 1908 budúci autor Mein Kampf vyhlásil: „Tieto svetové cirkvi sú v každom prípade cudzie duši národa, aj cirkevný kult je rasovo cudzí. Ba čo viac, národ ani nerozumie cirkevnému jazyku, všetko je presýtené mystikou... Cirkev sa usiluje vládnuť nad svetom... Oslobodenie nemeckého národa spod tejto nadvlády patrí ku kultúrnym úlohám budúcnosti.“

Tvorca národného socializmu bol vo svojich mladíckych rokoch oslnený novopohanskými „árijskými“ ideológiami, ktoré svoje nadšenie z „nemeckej rasy pánov“ spájali s neskrývanou nevraživosťou voči katolicizmu. Nepriateľom „čistej árijskej krvi“ boli podľa týchto ideológií nielen Židia, ale aj „kozmopolitná“ Katolícka cirkev (a v jej rámci „neúprosným nepriateľom nemeckosti“ boli jezuiti). „Vieru v Boha,“ hovorieval Hitler, „treba odvrhnúť tak ako mliečne zuby.“ Antikatolicizmus zostal charakteristickou črtou Hitlerovho myslenia do konca jeho života. Hneď po získaní moci v roku 1933 neukrýval svoje presvedčenie, že Cirkev vníma ako jedného zo svojich najväčších nepriateľov. Hermann Rauschning – v istom období jeden z Hitlerových blízkych spolupracovníkov – zapísal jeho súkromné vyjadrenie. Počas jedného rozhovoru vodca Tretej ríše kritizoval Bismarckov kulturkampf a za jeho najväčšiu chybu považoval to, že „železný kancelár“ sa snažil vyrovnať sa s katolicizmom „pomocou zákonov a pruského strážmajstra“. A na to, aby – ako hovorieval Führer svojim spolupracovníkom – „sa dostali bračekom pod kožu“, bolo treba použiť predovšetkým „výsmech a zošklivenie“ a nasýtiť ním „ľud a mládež“.

Treba si všimnúť, že medzi hitlerovskou elitou sa tešil veľkej obľube okrem antikatolicizmu aj okultizmus. Napríklad Heinrich Himmler bol fascinovaný astrológiou. Veliteľ SS bol zároveň očarený náboženstvami Ďalekého východu, medzi iným budhizmom (poslal do Tibetu dokonca mimoriadnu delegáciu, ktorá mala nadviazať styky s vtedajším dalajlámom). Jeden zo súčasných amerických historikov pri skúmaní obsahu súkromnej Hitlerovej knižnice, ktorú v roku 1945 ukoristili Američania, si všimol, že v tejto zbierke sa nachádza množstvo okultistických kníh, medzi iným knihy obsahujúce fotografie „duchov“, ktorých vyvolávali na „točiacich sa stoličkách“.

„Nová Nemecká cirkev“

Nepriateľstvo voči kresťanstvu prejavoval aj hlavný (popri Hitlerovi) ideológ národného socializmu Alfred Rosenberg. Jeho kniha Mýtus 20. storočia patrila spolu s Hitlerovým Mein Kampf k povinnému čítaniu všetkých členov NSDAP a po roku 1933 sa stala jedným z ideových súhrnov „Tisícročnej ríše“.

Na stránkach svojej knihy Rosenberg píše: „Cirkvi všetkých vyznaní hlásajú: ,Viera formuje človeka.‘ ... Avšak nordicko-európske náboženstvo – vedome alebo aj nie – vyhlasuje: Človek formuje svoju vieru, alebo presnejšie: Človek určuje druh a obsah viery, ktorú vyznáva.“ Okrem toho sa hlavný ideológ národného socializmu dožadoval, aby sa v Nemecku vytvorila „ľudová cirkev“ (Volkskirche), ktorá by chránila predovšetkým „národnú česť“ a „nemecké kresťanstvo“.

Národno-socialistická ideológia odmietala vyznanie, ktoré Cirkev opakuje počas každej svätej omše: „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.“ Rosenberg doslovne tvrdil: „Ježiš sa nám dnes javí ako sebavedomý učiteľ... Germánske národy uznávajú jeho život, ale nie jeho smrť, ktorú oslavujú alpské a stredomorské rasy.“

Autor Mýtu 20. storočia bol nesmierne dôkladný vo svojom zdôrazňovaní odmietnutia spásonosnej obety Božieho Syna, ktorej nevyhnutnou súčasťou bola Kristova smrť na kríži. Odvrhoval Kristovu obetu na kríži: „Nemecká cirkev (eine Deutsche Kirche) v kostoloch, ktoré postupne prevezme, nahradí krucifix podobizňou hrdinu v jeho najvznešenejšom zobrazení.“

Zámer bol teda jasný: posledným cieľom víťazného národného socializmu malo byť vykorenenie katolicizmu a celkovo kresťanstva z Nemecka. Namiesto toho malo vzniknúť „nordické náboženstvo“, ktoré bude vyznávať „nemecká Cirkev“ založená ľuďmi. Áno – zakladateľom mal byť človek, a nie božský Spasiteľ, ktorý – podľa Rosenberga – je len „sebavedomým učiteľom“.

Pri najhlbších koreňoch hitlerovskej ideológie stojí antropocentrizmus, zbožstvenie človeka – ale „rasovo čistého“ človeka podľa kritérií, ktoré určili národní socialisti. V Mýte 20. storočia Rosenberg akoby nadväzoval na Kristove slová vyslovené pri Poslednej večeri, ktoré Cirkev opakuje po premenení vína („Veľké je tajomstvo viery“). Píše: „Dnes sa prebúdza k životu nová viera (eine neue Glaube), ,mýtus‘ krvi. Táto viera vyznáva, že skrze krv sa zviditeľňuje božská podstata človeka. Je to viera založená na zrejmom poznaní, že nordická krv predstavuje tajomstvo, ktoré prekonalo staré sviatosti a nahradilo ich.“

Katolícka cirkev hovorí: „Nie!“

V roku 1934 sa Rosenbergova kniha dostala na cirkevný index zakázaných kníh, ktorý bol vydaný v Ríme a obsahoval súbor publikácií, ktoré Apoštolská stolica ohodnotila ako nebezpečné pre vieru a morálku katolíkov. O reakcii pápežského Ríma na hitlerovskú ideológiu budeme ešte hovoriť. Treba tu však spomenúť, že ani Cirkev v Nemecku nemlčala.

Azda si Katolícka cirkev v Nemecku nevšimla národno-socialistickú hrozbu? Verila snáď, že hitlerovské hnutie je konzervatívne a nádejné pre morálne obrodenie Nemecka?

Treba jasne povedať, že ešte skôr, než Hitler získal moc v Nemecku, nemala nemecká Cirkev nijaké ilúzie o skutočnej tvári národného socializmu, ktorý bol voči kresťanstvu nepriateľsky nastavený. Zvlášť Cirkev v Bavorsku, kde sa hitlerizmus začal a kde sa prvý raz Hitler pokúsil získať moc (jeho neúspešný puč v Mníchove v roku 1923), nemala v tomto smere nijaké pochybnosti. 11. februára 1931 napísala Biskupská konferencia Bavorska svojim veriacim pastiersky list, kde sa dočítame: „Národný socializmus má vo svojom kultúrnom programe herézu, pretože alebo odmieta, alebo mylne interpretuje nosné body učenia katolíckej viery. Je to aj preto, že – podľa vyhlásení svojich vodcov – chce nahradiť kresťanskú vieru akousi novou koncepciou sveta. Vedenie národného socializmu vyvyšuje rasu nad náboženstvo. Odmieta zjavenie Starého zákona, ako aj Mojžišovo Desatoro... Podľa 24. bodu národno-socialistického programu sa má kresťanský morálny zákon prispôsobiť morálnemu cíteniu germánskej rasy... Na základe vystúpení [národno-socialistickej] strany a jej vodcov môžeme konštatovať, že to, čo národný socializmus nazýva kresťanstvom, nie je kresťanstvo pochádzajúce od Krista.“

Po tom, ako v januári 1933 Hitler získal moc, všetci biskupi Nemecka v liste veriacim z júna 1934 rozhodne odsúdili národno-socialistickú politiku odsunutia Cirkvi zo spoločenského života v Nemecku a poukázali na pohanské korene hitlerovského hnutia. Vzhľadom na hitlerovský nápad „germánskeho kresťanstva“ alebo „germánskeho náboženstva“ Cirkev v Nemecku upozorňovala v roku 1934 svojich veriacich: „Je to vzbura proti Kristovi, Spasiteľovi sveta, keď novodobí pohania žiadajú inú, národnú, Nemeckú cirkev, ktorá bude mať – ako hovoria – odlišné učenie a morálku, a keď namiesto posvätnej liturgie jednej, všeobecnej Cirkvi zamýšľajú zaviesť umelo vzkriesené dávne ľudové obrady.“

Nacistickí vodcovia správne pochopili posolstvo pastierskeho listu nemeckých biskupov, a preto ho zakázali uverejniť. Proti takémuto cenzurovaniu cirkevných dokumentov v Tretej ríši verejne protestoval kardinál Faulhaber, mníchovský arcibiskup.

Ďalší spoločný pastiersky list proti hitlerizmu napísali nemeckí biskupi 20. augusta 1936. Konštatovali v ňom, že „ustavične sa zužuje pole pôsobenia kresťanstva a Cirkvi a [Cirkev] je definitívne uzatváraná medzi steny kostolov...“

Rovnako aj jednotliví nemeckí biskupi odsudzovali boj proti Cirkvi, ktorý organizovane viedla Tretia ríša. V pastierskom liste freiburgského biskupa Gröbera (z 31. decembra 1936) čítame: „S veľkou bolesťou a hlbokým znepokojením sledujeme v posledných mesiacoch, že provokácie namierené proti Cirkvi a kresťanstvu naberajú čoraz väčší rozmer a nevraživosť. Tento nepopierateľný fakt nemôžu pozmeniť niektoré slová či upokojujúce prípady, pretože na základe postoja našich nepriateľov zreteľne vnímame smer boja a jednotlivé pokojné dni sme nútení pokladať iba za prestávky v boji a za chvíľkové prímeria, ale nie za skončenie boja a počiatok šťastného pokoja.“

Neústupný postoj voči hitlerizmu zaujal aj biskup Münsteru, Klemens von Gallen, ktorý si za svoju verejnú, nekompromisnú kritiku Hitlerovej vražednej politiky počas Druhej svetovej vojny vyslúžil prezývku Lev z Münsteru. Tento hierarcha si znepriatelil národno-socialistickú vládu ešte pred rokom 1939, keď odmietol návštevu Alfreda Rosenberga, hlavného ideológa Tretej ríše, v sídle svojej diecézy. Na odvetu národno-socialistické jednotky prepadli sídlo biskupa von Gallena.

(Pokračovanie nabudúce.)

Grzegorz Kucharczyk