Cesta Jána Pavla II. k svätosti

autor: editorial staff

 

Veľkosť Jána Pavla II. bola formovaná vierou, prežívanou v každodennej modlitbe a v neustálom kráčaní po ceste prikázaní a evanjelia. Aby sme ho pochopili „zvnútra“, musíme preskúmať dejiny jeho života, oboznámiť sa s prostredím a podmienkami, v ktorých sa formovala jeho osobnosť a život viery.

Rodný dom

Karol Wojtyła, otec Jána Pavla II., bol kapitánom 50. pechotného pluku rakúsko-uhorskej armády. Roku 1905 sa oženil s Emíliou Kaczorowskou. Bývali vo Wadowiciach na Kostolnej ulici číslo 7. Z okna ich bytu bolo vidieť slnečné hodiny ma kostolnej stene s nápisom: „Čas uteká – večnosť čaká.“ Ich prvý syn Edmund sa narodil 28. augusta 1906.Tento veľmi talentovaný a šarmantný športovec študoval medicínu na Jagielovskej univerzite, kde roku 1930 dosiahol doktorát. Niekoľko rokov po narodení Edmunda prišla na svet dcérka, ale žila len niekoľko týždňov. Ich najmladší syn Karol, budúci pápež, sa narodil 18. mája 1920, pokrstený bol 20. júna v Kostole obetovania Panny Márie.
Malý Karol vyrastal v atmosfére hlbokej viere svojich rodičov. Osobitný vplyv mal na neho otcov príklad modlitby a sebadisciplíny. Videl, ako vrúcne sa modlil a aký bol na seba náročný. Po rokoch už ako Ján Pavol II. napísal: „Moje detstvo a dospievanie sú spojené predovšetkým s postavou otca. (...) Zblízka som sledoval jeho život, videl som, aký bol na seba náročný, videl som, ako si kľaká k modlitbe. To bolo najdôležitejšie v tých rokoch, ktoré majú taký veľký význam v období dospievania mladého človeka. Otec, ktorý bol náročný na seba, v istom zmysle nemusel byť náročný na syna. Tým, že som sa na neho pozeral, naučil som sa, že musím byť náročný sám na seba a starať sa o plnenie vlastných povinností.“
Tak sa Karol už od včasnej mladosti učil od otca vernosti v modlitbe a kladeniu si vysokých nárokov, ako aj svedomitému plneniu povinností.
Karol mohol počuť Krista, ktorý ho povolával ku kňazstvu, pretože vyrastal v atmosfére viery a modlitby, ktorá vládla v rodnom dome. „Prípravu na kňazstvo v seminári istým spôsobom predchádzala príprava, ktorú mi svojím životom a príkladom poskytli rodičia a najmä otec, ktorý predčasne ovdovel,“ píše Ján Pavol II. „Matku som stratil ešte pred svojím prvým svätým prijímaním, keď som mal deväť rokov. Preto si ju aj menej pamätám a neuvedomujem si tak silne jej prínos do mojej výchovy, ktorý bol isto veľmi výrazný. Po jej smrti (ako štyridsaťpäťročná zomrela roku 1929) a neskôr po smrti môjho staršieho brata (roku 1932) sme ostali iba dvaja s otcom, ktorý bol mužom hlbokej viery. Mohol som každý deň pozorovať jeho život, ktorý nebol ľahký. Povolaním bol vojak a keď ovdovel, jeho život sa stal životom stálej modlitby. Neraz sa mi stalo, keď som sa v noci zobudil, že som zbadal svojho otca na kolenách, takisto ako som ho stále videl kľačať na kolenách vo farskom kostole. O kňazskom povolaní sme spolu nikdy nerozprávali, ale jeho príklad bol pre mňa akýmsi prvým domácim seminárom“ (Dar a tajomstvo, str. 27 – 28).
Kapitán Wojtyła plynne hovoril po nemecky, preto aj Lolka doma učil tento jazyk. Spolu čítali Bibliu a modlili sa ruženec. „Spomínam si,“ píše Ján Pavol II., „ako mi jedného dňa dal otec modlitebnú knihu, v ktorej bola modlitba k Duchu Svätému. Povedal mi, aby som sa ju modlil každý deň. A odvtedy sa to aj snažím robiť. Vtedy som po prvýkrát pochopil, čo znamenajú Kristove slová Samaritánke o pravých ctiteľoch Boha, teda o tých, ktorí sa mu klaňajú v Duchu a pravde (porov. Jn 4, 23). (...) Myslím si však, že tu zohrali podstatnú úlohu slová môjho otca, pretože ma nasmerovali k tomu, aby som bol pravým ctiteľom Boha, nasmerovali ma k tomu, aby som hľadal cestu k jeho pravým ctiteľom, teda k tým, ktorí sa mu klaňajú v Duchu a v pravde. Cirkev som objavil ako spoločenstvo spásy. V tejto Cirkvi som našiel svoje miesto a svoje povolanie. Postupne som spoznal význam vykúpenia, ktoré uskutočnil Kristus, a v dôsledku toho význam sviatostí, predovšetkým svätej omše. Pochopil som, za akú cenu sme boli vykúpení. A toto všetko ma ešte hlbšie priviedlo do tajomstva Cirkvi, ktorá keďže je tajomstvom, má neviditeľný rozmer“ (Prekročiť prah nádeje, str. 133 – 134).
Vidno teda, že Karol už od mladosti bol očarený poznávaním, odhaľovaním najväčšieho a najpríťažlivejšieho tajomstva, ktoré zjavil Ježiš Kristus, pravdy o Bohu a o človeku, o jeho povolaní a konečnom cieli. Vstupoval do tohto veľkého tajomstva a poznával ho predovšetkým cez vytrvalú modlitbu a neustále nadobúdanie vedomostí. Už vtedy Karol začal objavovať realizmus a samotnú podstatu evanjelia, ktoré nesľubuje ľahký život a lacný úspech. Veľký dojem naňho robili Ježišove slová učeníkom: „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo“ (Lk 12, 32). Karol pochopil, že Kristus nepripravoval apoštolov na ľahké a divadelné úspechy. Po rokoch už ako pápež napísal, že Ježiš „rozprával jasne, rozprával o prenasledovaniach, ktoré čakali jeho vyznávačov. Zároveň budoval istotu viery. ,Otcovi sa zapáčilo dať kráľovstvo‘ tým dvanástim mužom z Galiley a prostredníctvom nich celému ľudstvu. Vopred ich upozorňoval na to, že na misijných cestách, kam ich posielal, ich čakajú protivenstvá a prenasledovania, pretože on sám je prenasledovaný: ,Ako mňa prenasledovali, tak budú aj vás‘, ale ihneď dodal: ,Ak zachovávali moje slovo, budú zachovávať aj vaše‘ (Jn 15, 20). Už od svojej mladosti som cítil, že tieto slová obsahujú samotnú podstatu evanjelia. Evanjelium nie je prísľubom ľahkých úspechov. Nikomu nesľubuje pohodlný život. A zároveň je veľkým prísľubom: prísľubom večného života pre človeka, podrobeného zákonu smrti; sľubuje človeku ohrozovanému mnohými prekážkami víťazstvo skrze vieru. Evanjelium obsahuje základný paradox: aby človek našiel život, musí ho stratiť; aby sa narodil, musí zomrieť; aby bol spasený, musí vziať na seba kríž. Toto je podstatná pravda evanjelia, ktorá vždy a všade bude narážať na protesty človeka. Evanjelium bude vždy a všade výzvou pre ľudskú slabosť. Ale práve v tejto výzve spočíva všetka jeho sila. Človek vo svojom podvedomí azda očakáva takúto výzvu, naozaj v sebe cíti potrebu prekonávať seba samého. Iba keď prekoná seba samého, je naozaj človekom. Toto je najhlbšia pravda o človeku. Kristus ju pozná ako prvý. On naozaj vie, ,čo je v človeku‘ (Jn 2, 25). Svojím evanjeliom sa dotkol vnútornej pravdy o človeku. Dotkol sa jej predovšetkým svojím krížom“ (Prekročiť prah nádeje, str. 104 – 105).
Najdôležitejším sprostredkovateľom pokladu viery boli pre Karola v jeho detstve a mladosti rodičia, po maminej smrti sám otec. Lolek veľmi trpel pre stratu mamy. Na prvé výročie jej smrti kapitán Wojtyła zobral svojho mladšieho, už desaťročného syna na púť do chrámu Božej Matky na Zebrzydowskú kalváriu. Chcel, aby Lolek, ktorý trpel kvôli svojmu osiroteniu, nadviazal osobný vzťah s Pannou Máriou, aby ju začal milovať ako svoju Matku. Táto púť urobila na Karola veľký dojem. Objavil, že Mária je jeho milujúca a starostlivá Matka. Celým srdcom priľnul k Božej Matke uctievanej na Zebrzydowskej kalvárii. Dá sa povedať, že odvtedy sa datuje osobitný Karolov vzťah k Panne Márii a jej svätyňa sa stala obľúbeným miestom jeho pútí. Už ako študent, potom ako kňaz, biskup aj kardinál tu prijímal najdôležitejšie rozhodnutia a hľadal oporu v ťažkých chvíľach svojho života, keď sa komplikovali rôzne záležitosti. Po rokoch napísal: „Videl som, že tu musím chodiť čoraz častejšie, lebo, po prvé, takých záležitostí bolo čoraz viac, a po druhé, čo bolo zvláštne, obvykle sa vyriešili po mojom chodení po tamojších cestách.“ Už ako Ján Pavol II. hovoril o svätyni na Kalvárii takto: „Slovom, neviem, ako poďakovať Božej prozreteľnosti za to, že mi umožnila ešte raz navštíviť toto miesto. Zebrzydowská kalvária – svätyňa Božej Matky a jej cesty. Navštevoval som ich veľakrát od svojho detstva a mladosti.“
 

Gymnázium a klasické lýceum

Roku 1930 ukončil základnú školu a začal študovať na gymnáziu. Jeho starší brat Edmund v tom čase končil štúdium medicíny v Krakove. Vtedy mohol častejšie prichádzať domov a vďaka tomu sa veľmi s Karolom spriatelil. Bral ho na futbalové zápasy, pričom ho držal na ramenách, aby lepšie videl. Keď sa Edmund zamestnal v nemocnici v Bielsku Białej, Lolek ho navštevoval, pričom hral pre pacientov divadlo jedného herca. Žiaľ, Edmund sa nakazil šarlachom od jedného zo svojich pacientov a dvadsaťšesťročný zomrel 5. decembra 1932. Karol po smrti mamy a brata ostal len s otcom. Bol to pre nich veľmi bolestný úder.
Kapitán Wojtyła príkladom svojho života učil Lolka základné pravidlá práce na sebe. Predovšetkým určil rozvrh prác na každý deň. Keďže vyučovanie Karolovi začínalo o ôsmej ráno, vstávali skôr, aby mali čas na spoločnú modlitbu, rozcvičku a raňajky. Keď sa Karol stal miništrantom, o siedmej ráno chodili na svätú omšu. Po vyučovaní spolu obedovali v neďalekej jedálni. Po obede boli dve hodiny hry alebo nejakého športu, potom si Karol robil úlohy. Večer otec pripravil večeru, po ktorej najčastejšie išli na krátku prechádzku, spoločne sa modlili ruženec a pred spaním čítali Sväté písmo a iné knihy.
Klasické lýceum bolo známe svojou veľmi vysokou úrovňou. Lolek sa učil latinčinu, gréčtinu, poľský jazyk a literatúru, dejepis a matematiku. Vyznačoval sa veľkým nadaním, zároveň bol veľmi usilovný a poctivý v učení. Posledné dva roky bol na gymnáziu vodcom Mariánskej sodality. Bolo to mládežnícke združenie, ktoré malo za cieľ prehlbovať úctu k Panne Márii. V lete roku 1937 Lolek absolvoval kurz vojenskej prípravy. Počas posledného roku gymnaziálneho štúdia sa pripravoval na prijatie sviatosti birmovania, ktorú prijal 3. mája 1938.
Anton Bogdanowicz, Lolkov spolužiak, spomínal: „Karol mal zvyk, že po naučení sa každého predmetu odchádzal do vedľajšej miestnosti, odkiaľ sa vracal po niekoľkých minútach. Raz neboli dvere celkom zavreté a všimol som si, že Karol sa modlí na kľačadle...“
Pre Karola bola veľkou oporou silná a šľachetná povaha otca. Nasledujúc ho sa učil čerpať duchovnú silu v modlitbe a vo všetkých životných skúškach sa spoliehať na Boha, lebo tak človek z každej ťažkej situácie vychádza víťazne a utvrdzuje sa v dobrom. Lolek sa od otca naučil žiť podľa prísnych morálnych zásad, vyplývajúcich z kresťanskej etiky. Pochopil, že láska k Bohu sa prejavuje zachovávaním jeho príkazov, preto vzťahoval na seba Ježišovu výzvu: „Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske“ (Jn 15, 9 – 10).
V prvej triede gymnázia sa stretol s kňazom Figlewiczom, ktorý ho učil náboženstvo a stal sa jeho dlhoročným spovedníkom a vychovávateľom. Jeho neobyčajná osobnosť mala na Karola veľký vplyv. V rozhovore s André Frossardom Ján Pavol II. spomínal: „Za veľmi veľa vďačím kňazom, osobitne jednému, dnes už staručkému, ktorý mi ešte v mojich chlapčenských rokoch svojou ohromnou jednoduchosťou a dobrotou približoval Krista – a potom vedel, v ktorej chvíli mi ako spovedník mohol povedať: Kristus ti ukazuje cestu ku kňazstvu.“
Na tomto mieste treba spomenúť dôležitú udalosť z tej doby.
„Keď som bol študentom gymnázia,“ spomína Ján Pavol II., „krakovský metropolita knieža arcibiskup Adam Stefan Sapieha navštívil wadowickú farnosť. Môj učiteľ náboženstva kňaz Edward Zacher ma poveril, aby som ho privítal. Vtedy som mal po prvý raz možnosť stáť zoči-voči tomu človeku, ktorého si všetci veľmi ctili. Arcibiskup sa po mojom príhovore opýtal učiteľa náboženstva, kam sa chystám po maturite. Otec Zacher mu odpovedal: ,Chce ísť študovať poľský jazyk a literatúru.‘ Nato vraj arcibiskup: ,Škoda, že nie teológiu.‘“ (Dar a tajomstvo, str. 12).
 

Očarený nielen literatúrou a divadlom

Karol rád športoval, hral futbal, miloval lyžovanie a turistiku po horách. Veľmi usilovne študoval a nadobúdal vedomosti. Jeho skutočnou vášňou sa stalo „predovšetkým zamilovanie sa do literatúry, a to najmä do literatúry dramatickej a do divadla“ (Dar a tajomstvo, str. 12). Na gymnáziu Karol venoval veľa času príprave na úlohy v divadelných hrách, ktoré sa hrali tak v škole, ako aj vo farskom kostole. Karol hral v Antigone, Balladyne a v iných hrách, ktoré spolu nacvičili obe wadowické gymnáziá: mužské aj ženské. Podieľal sa na réžii a hral grófa Henryka v Krasińského Nebožskej komédii. Veľký vplyv na Karola mal Mieczysław Kotlarczyk, doktor filozofie, zakladateľ „divadla vnútorného slova“ a neskôr počas okupácie Rapsodického divadla. Bol hlboko veriacim kresťanom, pre ktorého dráma bola cestou odovzdávania pravdy o živote, o dokonalosti a Božieho slova. Bol presvedčený, že úloha herca je blízka úlohe kňaza. Je ňou približovanie transcendentálnej pravdy a univerzálnych mravných hodnôt.
Nadšenie pre divadlo v Karolovi neoslabilo túžbu po stálom prehlbovaní a rozvíjaní viery. U bosých karmelitánov na Górce vo Wadowiciach prijal karmelitánsky škapuliar. Tam si urobil aj svoje prvé uzavreté duchovné cvičenia. Často sa zúčastňoval na novéne pred sviatkom Panny Márie Škapuliarskej. Už ako biskup spomínal: „Do svojho odchodu z Wadowíc som nikdy nevynechal popoludňajšie pobožnosti počas novény. Niekedy bolo ťažké opustiť kamarátov, vyjsť z občerstvujúcich vĺn milovanej Skawy, ale melodický hlas karmelitánskych zvonov bol taký silný, tak prenikal do hĺbky duše, že napokon som išiel. Áno, býval som pri farskom kostole, ale rástol som v Kostole svätého Jozefa.“ V tichu sa učil kontemplovať tajomstvo Božej prítomnosti.
Ako pápež povedal: „Vždy treba byť tým, čím Boh chce, aby človek bol. Vtedy človek nikdy nebude ničím! V plnení Božej vôle spočíva veľkosť človeka, láska a... svätosť.“
 

Odchod do Krakova

Svoju školskú dochádzku Karol skončil vo Wadowiciach úspešnou maturitou 27. mája 1938. V septembri toho istého roku osemnásťročný maturant spolu s otcom navždy opustili Wadowice a presťahovali sa do Krakova. Ubytovali sa v dome príbuzných, dvoch Karolových tiet (sestier jeho matky), na Tynieckej ulici číslo 10. Ich byt sa nachádzal v suteréne, bol tmavý a vlhký.
Ťažké podmienky neschladili Karolov entuziazmus a horlivosť pre štúdium poľskej filológie na Jagelovskej univerzite. Počas prvého roku štúdia mal veľmi veľa povinností, ktoré si však plnil veľmi svedomito, pričom efektívne využíval čas na získavanie vedomostí. Predpisy hovorili o desiatich hodinách prednášok týždenne. Karol sa však prihlásil na 36 hodín. Chodil na prednášky najlepších poľských profesorov. Začal písať literárne diela a básne, venoval sa divadelnej činnosti. No napriek mnohých povinnostiam počas prvého roku štúdií Karol nezanedbával svoj vnútorný život. Pomáhal mu v tom blízky kontakt s o. Figlewiczom, ktorý pôsobil vo wawelskej katedrále. Pravidelne k nemu chodil na spoveď, posluhoval mu pri svätej omši, čerpal z jeho duchovného vedenia a často sa rozprávali.
Výborní prednášajúci na univerzite, bohatstvo duchovnej tradície a kultúry Krakova spôsobovalo, že Karol všetko priam hltal. Práve vtedy sa nadchol činnosťou a osobou brata Alberta Chmielowského. Osobnosť tohto veľkého svätca zanechala veľkú stopu na Karolovi Wojtyłovi. Už ako pápež napísal o svätom bratovi Albertovi toto: „V období môjho zanietenia pre Rapsodické divadlo a pre umenie mala pre mňa osobitné čaro postava tohto odvážneho človeka, ktorý sa zúčastnil na Januárovom povstaní (1863), pričom v bojoch prišiel o nohu. Je známe, že brat Albert bol maliar: svoje štúdiá dokončil v Mníchove. Diela, ktoré po sebe zanechal, svedčia o jeho veľkom talente. A predsa ten človek v istej chvíli svojho života skončil s umením, pretože pochopil, že Boh ho volá plniť oveľa dôležitejšie úlohy. Keď spoznal prostredie krakovských bedárov, ktorí sa zhromažďovali okolo nocľahárne na Krakovskej ulici, nazývanej aj ,ohrevňou‘, Adam Chmielowski sa rozhodol, že sa stane jedným z nich, ale nie ako ten, ktorý rozdeľuje almužnu, ale ako človek, ktorý daruje seba samého, aby slúžil vydedencom. Tento fascinujúci príklad obetavosti nachádza mnohých nasledovníkov. Okolo brata Alberta sa zhromažďujú muži a ženy. Rodia sa dve kongregácie, ktoré sa venujú najchudobnejším. To všetko sa deje na začiatku storočia, v období pred prvou svetovou vojnou. Brat Albert sa nedožil chvíle, keď Poľsko získalo nezávislosť. Zomrel na Vianoce roku 1916. Jeho dielo ho však prežilo a stalo sa výrazom poľskej tradície evanjeliového radikalizmu spätého s duchom svätého Františka z Assisi a svätého Jána z Kríža.V histórii poľskej duchovnosti svätý brat Albert zaujíma mimoriadne miesto. Pre mňa jeho postava mala rozhodujúci význam, pretože v ňom som našiel duchovnú oporu a príklad pri odpútaní sa od umenia, literatúry a divadla v prospech radikálnej voľby kňazského povolania. Jednou z mojich najväčších radostí, ktoré som ako pápež mal, bolo vyzdvihnutie na oltár tohto krakovského bedára v sivom habite, a to najprv jeho beatifikáciou počas cesty do Poľska roku 1983 na krakovských Błoniach a potom jeho kanonizáciou v Ríme počas pamätného novembra roku 1989“ (Dar a tajomstvo, str. 39 – 40).
V júni roku 1939 Karol urobil skúšky a ukončil prvý rok štúdií. Počas prázdnin absolvoval vojenský výcvik v Akademickej légii. Karol bol nadaným študentom, rýchlo sa učil, ale vždy bol ochotný pomáhať iným. Celým srdcom sa angažoval do všetkého, čo robil. Bol na seba náročný a viedol disciplinovaný život. Mal mnoho priateľov tak medzi chlapcami, ako aj medzi dievčatami. Bol nadšeným športovcom, neraz prešiel veľa kilometrov pri hľadaní zaujímavých lyžiarskych tratí. Treba zdôrazniť, že v dobe Karolovej mladosti bola jeho zbožnosť čímsi bežným. Preto skutočnosť, že Karol viedol hlboký život modlitby, že často pristupoval ku sviatostiam, jeho okolie nepokladalo za niečo zvláštne a neobyčajné. Bolestná skúsenosť straty matky a brata bola veľkou školou utrpenia prijatého s vierou. Karol sa učil, aká dôležitá je modlitba a kresťanská askéza pri formovaní charakteru a pri dozrievaní k otcovstvu. Vo svojej dráme Žiara otcovstva napísal, že otcovstvo znamená „bytosť premoženú láskou“, ktorá núti „dávať život“ dávaním seba. Otcovstvo je teda odmietnutím otroctva egoizmu.
 

Okupačný teror

Deň napadnutia Poľska Nemeckom, 1. september 1939, pripadol na prvý piatok v mesiaci. Karol skoro ráno išiel do wawelskej katedrály, aby sa vyspovedal u otca Figlewicza a zúčastnil sa na svätej omši. Počas najsvätejšej obety začul hlas sirén a výbuchy bômb, ktoré na Krakov zhadzovali nemecké lietadlá. Po svätej omši okamžite utekal domov. Spolu s otcom sa rozhodli ujsť na východ pred blížiacou sa nepriateľskou armádou. Utekali spolu s tisíckami Poliakov. Krajinu bombardovali nemecké lietadlá, zahynulo mnoho ľudí. 17. septembra bol Karol spolu s otcom neďaleko Sanu, asi dvesto kilometrov od Krakova. Vtedy sa k nim dostala tragická informácia, že ruské vojská od východu napadli Poľsko. Útek na východ už nemal zmysel, museli sa vrátiť do Krakova, ktorý už bol obsadený Nemcami. Na Waweli sa ubytoval Hans Frank, generálny gubernátor. Začali sa strašné roky okupačného teroru. Vysoké a stredné školy boli zatvorené. Poliaci už nemali nijaké práva, pristupovali k nim ako k menejcenným ľuďom. Nemci ničili knižnice a všetky stopy poľskej kultúry. Prídel potravín bol len 900 kalórií na deň. Za najmenšie prekročenie príkazov okupantov hrozila smrť alebo koncentračný tábor. Osobitným cieľom prenasledovania sa stali poľská inteligencia, duchovenstvo a Katolícka cirkev, ktorú okupanti pokladali za ochrancu národnej kultúry. 3646 poľských kňazov uväznili v koncentračných táboroch, 2647 ich zabili. Roky hitlerovskej okupácie boli poznačené ustavičným terorom, policajnými raziami, hromadnými trestami a vyvážaním ľudí do koncentračných táborov.
„Vypuknutie druhej svetovej vojny,“ napísal Ján Pavol II., „zásadným spôsobom zmenilo môj život. Je pravda, že profesori Jagelovskej univerzity sa pokúšali začať ďalší školský rok, ale prednášky trvali iba do 6. novembra 1939. V ten deň zvolali nemecké úrady všetkých profesorov na zhromaždenie, ktoré sa skončilo deportáciou týchto ctihodných ľudí vedy do koncentračného tábora v Sachsenhausene. Takto sa v mojom živote skončilo obdobie štúdia poľskej filológie a začala sa fáza nemeckej okupácie, počas ktorej som sa najprv usiloval veľa čítať a písať. Práve z toho času pochádzajú moje prvé literárne práce“ (Dar a tajomstvo, str. 14).
Základnou stravou, ktorú sa Karolovi a jeho otcovi počas hitlerovskej okupácie podarilo zohnať, boli zemiaky, ktoré si varili a dochucovali ich troškou margarínu a cibuľou. Každý muž medzi 14 a 60 rokom života musel mať prácu; nezamestnaných deportovali na nútené práce do Nemecka. Počas prvého roku vojny Lolek pracoval v reštaurácii ako zásobovací poslíček. Nebola to ťažká robota, vďaka čomu mal čas na tajné pokračovaniu v štúdiu. Maximálne využíval čas, veľmi veľa čítal a intenzívne sa učil po francúzsky. Znova čítal Mickiewicza, Słowackého, Conrada, no nikdy nezanedbával aj každodenné čítanie Biblie.
„Aby som sa vyhol deportácii a núteným prácam v Nemecku,“ spomínal Ján Pavol II., „v jeseni roku 1940 som začal fyzicky pracovať ako robotník v kameňolome, ktorý bol spojený s chemickou továrňou Solvay“ (Dar a tajomstvo, str. 14). V kameňolome na Zakrzówku sa ťažil vápenec, ktorý sa používal pri výrobe sódy. Boli tam veľmi ťažké a nebezpečné pracovné podmienky, zvlášť v zime. Lolek musel každý deň naložiť celý vagón vápencovými skalami. Mladí a neskúsení robotníci nemohli takúto normu splniť. Našťastie ich vedúcimi boli žičliví Poliaci, ktorí im normy potajomky znižovali. Napriek tomu museli celý deň roztĺkať vápencové skaly a nakladať ich do vagónov. Bola povolená len pätnásťminútová prestávka na raňajky, ktoré si každý musel priniesť z domu. Najčastejšie to bol chlieb s marmeládou a žitná káva. Po skočení práce o tretej popoludní sa Lolek v drevákoch a v šatách z hrubého ľanového plátna vracal domov, pričom sa cestou snažil zohnať niečo na jedenie: niekoľko zemiakov, kapustu alebo fazuľu. Nemci prestali otcovi vyplácať dôchodok, preto skromný Karolov zárobok musel stačiť na stravu pre oboch. V decembri Karola preložili na prácu v čističke vody továrne Solvay v Borku Fałęckom. Najčastejšie chodil na nočné zmeny. Tu boli podmienky neporovnateľne lepšie. Mohol si nájsť čas na čítanie kníh a na modlitbu. Jeho obľúbeným čítaním bola kniha, ktorú vtedy objavil: O pravej úcte k Panne Márii od svätého Ľudovíta Márie Grigniona z Montfortu. Roku 1968 kardinál Wojtyła spomínal: „Prežíval som úctu k Márii už ako dieťa a potom aj ako študent gymnázia či na univerzite, ale aký je obsah a hĺbka tejto úcty, to ma naučila až táto kniha.“ Totus tuus (celý tvoj) – tieto dve slová, ktoré z tejto knihy prevzal, stali sa devízou spirituality a služby Karola Wojtylu ako kňaza, biskupa, kardinála aj pápeža. „Som celý tvoj a všetko, čo mám, je tvoje, môj najdrahší Ježišu, skrze Máriu, tvoju svätú Matku“ – týmito slovami z Grignionovej knihy sa modlil a často ich písal na svoje rukopisy.
Keď sa Karol ráno po práci v továrni Solvay vracal domov, najprv išiel na svätú omšu do kostola otcov redemptoristov na Podgorzu. Po rokoch spomínal, že z Eucharistie čerpal „veľkú silu pre tie ťažké roky, akými boli roky okupácie“.
Vďaka práci v kameňolome a v čističke vody Karol Wojtyła spoznal význam práce ako aj mestský proletariát, „ich prostredie, rodiny, záujmy, ľudskú hodnotu aj ich dôstojnosť“ (Dar a tajomstvo, 30 – 31). Mladý Karol sa naučil, že práca je úlohou, ktorú Boh zveruje človekovi, aby vládol nad zemou a zúčastňoval sa na stvoriteľskom diele samotného Boha.
 

Vstup do nového sveta, o existencii ktorého predtým nevedel

V tomto období na formovanie Karolovej osobnosti veľmi vplývalo prostredie jeho farnosti svätého Stanislava Kostku na Dębnikoch. Svätý Otec spomínal na to takto: „Farnosť spravovali otcovia saleziáni, ktorých jedného dňa nacisti deportovali do koncentračného tábora. Zostal iba starý pán farár a inšpektor provincie, všetkých ostatných internovali v Dachau. Myslím si, že v procese formovania môjho povolania hralo saleziánske prostredie dôležitú úlohu. Vo farnosti sa osobitne vynímala jedna osoba: bol to Ján Tyranowski. Povolaním bol úradník, aj keď sa rozhodol pracovať v krajčírskej dielni svojho otca. Tvrdil, že práca krajčíra mu uľahčuje vnútorný život. Bol to človek mimoriadne hlbokej duchovnosti. Otcovia saleziáni, ktorí sa v tomto ťažkom období odvážne podujali na pastoráciu mládeže, zverili mu úlohu nadväzovať kontakty s mladými v rámci takzvaného Živého ruženca. Ján Tyranowski sa pri tejto práci neobmedzoval iba na organizačnú stránku, dbal aj o duchovnú formáciu mladých, ktorí sa dostali s ním do kontaktu. Takto som sa naučil základným metódam práce na vlastnej formácii, ktoré sa mi potom neskôr zišli v seminári. Tyranowski, ktorý bol formovaný dielami svätého Jána z Kríža a svätej Terézie od Ježiša, po prvý raz ma oboznámil s touto literatúrou, na môj mladý vek nezvyčajnou“ (Dar a tajomstvo, str. 31 – 32).
Práve vďaka Tyranowskému Karol prvý raz v živote siahol po najvzácnejších perlách kresťanskej spirituality, po dielach najväčších mystikov: svätého Jána z Kríža a svätej Terézie Veľkej. Naučil sa dôsledne a každodenne kráčať cestou temnej noci viery k plnému zjednoteniu s Bohom. Táto cesta má tri etapy: očistenie, osvietenie a zjednotenie. Ján Pavol II. v rozhovore s André Frossardom povedal: „Najdôležitejšie je, že prostredníctvom Jána Tyranowského som vstúpil do nového sveta, o existencii ktorého som dovtedy nevedel.“ Inokedy spomínal: „Ťažko sa dá zabudnúť na rozhovory s Jánom. Jeden z nich sa mi stále vybavuje v pamäti, keď tento jednoduchý človek, ktorý sa spovedníkovi sťažoval na nedostatok výrečnosti, do neskorých nočných hodín rozprával o tom, kto je Boh, či skôr čo znamená žiť s Bohom. Pritom nečítal cudzie slová z nejakého papiera, hovoril zo svojho vnútra. Bolo to niekedy v júli a deň sa pomaly končil. Jánove slová v padajúcom súmraku boli čoraz osamotenejšie, no zároveň čoraz hlbšie padali, pričom v nás odkrývali skryté hlbiny evanjeliových možností, ktoré sme s chvením obchádzali.“
 

Objavenie povolania a cesta ku kňazstvu

18. februára 1941 vo veku 62 rokov umiera na srdcový infarkt Karolov otec. Bol chorý od Vianoc roku 1940. Zomrel v noci, keď syn bol v robote. Karol v to ráno ako obyčajne priniesol otcovi lieky a obed od rodiny Kydryńskej. Keď zistil, že otec už nežije, okamžite bežal po kňaza. Celú noc sa modlil, pričom kľačal pri tele milovaného otca. Bol to jeden z jeho najbolestnejších zážitkov v živote. Z najbližšej rodiny nemal už nikoho. Po svätej omši, ktorú slúžil otec Figlewicz, pochovali kapitána Karola Wojtyłu na Rakowickom cintoríne. Otec zanechal Karolovi najcennejšiu životné poznanie, že si treba klásť vysoké nároky a čo najsvedomitejšie plniť svoje povinnosti.
Po otcovej smrti začal Karol viesť ešte intenzívnejší modlitbový život ako doteraz. V lete roku 1941 sa k nemu prisťahoval Mieczysław Kotlarczyk s manželkou. Práve vtedy sa z jeho iniciatívy v konšpirácii zrodilo Rapsodické divadlo, ktoré v podzemí pôsobilo počas celej okupácie. Jedným z jeho pilierov bol mladý Karol Wojtyła. S nasadením života nacvičili sedem divadelných hier a odohrali 22 predstavení. Hlavným cieľom tohto konšpiračného divadla bolo dokázať nezničiteľnosť poľskej kultúry a obnovovať dušu národa. Aj Karolova divadelná činnosť celkom určite formovala jeho charakter, učila ho rečníckemu umeniu a nadväzovaniu kontaktu s poslucháčmi.
Po otcovej smrti začala v Karolovi pomaly dozrievať myšlienka na kňazstvo.
Na jeseň roku 1942 mladý Wojtyła prišiel do sídla krakovského arcibiskupa a prosil o prijatie do tajného kňazského seminára. Počas okupácie boli kandidáti prijímaní do seminára tajne, prednášky sa konali potajomky a úplne skryté pred okupačným režimom. Karol po začatí tajného štúdia v seminári pokračoval v práci v Borku Fałęckom a vo svojej činnosti v Rapsodickom divadle, utužoval aj vzťahy s Tyranowským a s otcom Figlewiczom.
V tých strašných rokoch okupácie mal veľké šťastie, že vždy sa mu podarilo vyhnúť kontrole, razii a deportácii do koncentračného tábora. Avšak 22. februára 1944 mal veľmi vážnu nehodu. Keď sa vracal domov z práce v Borku Fałęckom, vrazil doňho prechádzajúci nemecký nákladný automobil tak silno, že stratil vedomie. Ležiaceho na ulici zachránila pani Józefa Floreková, ktorá keď videla, čo sa stalo, vyskočila z električky a chránila ležiaceho Karola pred prechádzajúcimi autami. Podarilo sa jej jedno z nich zastaviť. Ukázalo sa, že v ňom sedel nemecký dôstojník. Keď zistili, že Karol žije, dôstojník prikázal raneného naložiť a zaviesť do mestskej nemocnice. Karol mal otras mozgu a početné zranenia. Dva týždne musel ležať. Ako neskôr sám napísal, bol to pre neho osobitný „čas duchovných cvičení, ktoré vymyslel Pán Boh“.
Po začiatku varšavského povstania Nemci v Krakove zorganizovali masovú akciu v celom meste, pričom chytali mladých ľudí, aby zabránili novému povstaniu. Po tejto čiernej nedeli arcibiskup Sapieha zavolal všetkých klerikov do svojho sídla a do konca vojny ich tam skrýval. Od 7. augusta 1944 až do konca vojny Karol spolu s inými klerikmi býval a študoval v arcibiskupovom dome.
18. januára 1945 vojská Červenej armády oslobodili Krakov spod nemeckej okupácie. Klerici sa konečne mohli ubytovať v budove seminára.
Život sa pomaly vracal do normálnych koľají. Karol končil tretí rok štúdia teológie. Z vlastného rozhodnutia žil veľmi chudobne. Keď od svojho priateľa Kotlarczyka dostal nový sveter, pri najbližšej príležitosti ho dal žobrákovi. Jeho nadšenie pre spiritualitu a diela svätého Jána z Kríža ho viedlo k intenzívnemu učeniu sa španielčiny, lebo chcel jeho mystické diela čítať v origináli.
18. februára 1946 bol arcibiskup Sapieha menovaný za kardinála. Na prednáškach vštepoval klerikom, že podstatou každého dobre prežívaného kňazského povolania je umieranie pre seba, obetovanie seba samého, nezištné darovanie sa Kristovi a ľuďom.
Na začiatku júla roku 1946 Karol Wojtyła zložil všetky skúšky, ktorými skončil štúdium teológie. Kardinál Sapieha sa rozhodol poslať ho na jeseň roku 1946 na ďalšie štúdiá do Ríma. Kvôli tomu urýchlil jeho kňazskú vysviacku. Karol sa celý október na duchovných cvičeniach intenzívne pripravoval na prijatie sviatosti kňazstva. Vysvätený bol ráno 1. novembra 1946 v súkromnej kaplnke krakovského arcibiskupa.
 

Štúdium v Ríme

Už 15. novembra kňaz Wojtyła so svojím mladším kolegom kňazom Starowiejskim odcestovali na štúdiá do Ríma. Karol sa ubytoval v Belgickom kolégiu na Via del Quirinale a začal študovať na Pápežskej dominikánskej univerzite Angelicum.
Promotorom jeho doktorskej práce sa stal známy profesor otec Reginald Garrigou-Lagrange. Wojtyła písal prácu o chápaní viery v diele svätého Jána z Kríža. Maximálne využíval čas na štúdium a modlitbu. Okrem intenzívneho štúdia sa oboznamoval aj s Rímom, keď vo voľnom čase navštevoval jeho posvätné miesta aj pamiatky v sprievode naslovovzatých odborníkov. Počas vianočných a veľkonočných prázdnin zas navštevoval iné talianske mestá. Vo veľkonočnom období roku 1947 išiel do San Giovanni Rotondo, aby sa stretol a vyspovedal u slávneho stigmatika a mystika pátra Pia. Stretnutie s týmto svätým kapucínom naňho urobilo veľký dojem. Ján Pavol II. spomína, že bol „veľmi jednoduchým spovedníkom, bystrým a stručným“. Najväčší dojem páter Pio urobil na mladého poľského kňaza pri slávení svätej omše, keď účasťou na tajomstve utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania taliansky rehoľník trpel aj telesne. Kardinál Sapieha prikázal Wojtyłovi a Starowiejskému, aby počas prázdnin roku 1947 navštívili Francúzsko, Belgicko a Holandsko a oboznámili sa s pastoračnou prácou v týchto štátoch. Pri návrate do Ríma sa zastavili v Arse, kde pôsobil svätý Ján Mária Vianney (1786 – 1859), slávny farár, ktorý denne trávil v spovednici 18 hodín, pričom spovedal ľudí, ktorí k nemu v tisícoch prichádzali z celého Francúzska. Ján Pavol II. opísal svoje dojmy takto: „Keď som sa vracal z Belgicka do Ríma, mal som to šťastie po prvý raz pobudnúť v Arse. Bol koniec októbra 1947, nedeľa Krista Kráľa. S veľkým dojatím som navštívil starý kostolík, kde svätý Ján Mária Vianney spovedával, vyučoval katechizmus a kázal. Bola to pre mňa nezabudnuteľná skúsenosť. Už od mojich seminárnych štúdií ma oslovovala osoba arského farára, a to najmä po prečítaní životopisu napísaného o. Trochom. Svätý Ján Mária Vianney prekvapuje predovšetkým preto, lebo v ňom sa naplno ukazuje sila milosti, ktorá pôsobí napriek úbohosti ľudských nástrojov. Zvlášť silne na mňa zapôsobila jeho hrdinská služba pri spovedaní. Tento pokorný kňaz, ktorý spovedával viac než desať hodín denne, málo jedol a odpočíval iba niekoľko hodín, vedel v historicky ťažkom období vyvolať vo Francúzsku istý druh duchovnej revolúcie, a nielen tam. Tisíce ľudí prichádzali do Arsu a kľakali si v jeho spovednici. Na pozadí laicizácie a antiklerikalizmu devätnásteho storočia jeho svedectvo je doslova revolučnou udalosťou. Zo stretnutia sa s jeho osobou odniesol som si presvedčenie, že kňaz uskutočňuje podstatnú časť svojho poslania v spovednici práve tým, že ,sa stáva jej väzňom‘“ (Dar a tajomstvo, str. 65 – 66).
14. júna 1948 Karol Wojtyła obhájil svoju doktorskú prácu so známkou veľmi dobre.
V obhajobe zdôraznil, že osobné stretnutie s Bohom nie je vyhradené len pre mystikov. Každý človek je povolaný k nadviazaniu vzťahu lásky s Bohom. Skúsenosť mystikov nás učí ceste, ktorá vedie k Bohu, a podstate nášho zjednotenia s Bohom. Boh sa nepoznáva ako nejaký predmet, ale skrze vzájomné osobné darovanie sa.
(Pokračovanie v ďalšom čísle.)
 
Redakcia
 
Pramene: A. Bujak, M. Rożek: Wojtyła, Wrocław 1997;
G. Weigel: Svedok nádeje,Slovart, Bratislava 2000
predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86