Svätý Páter Pio

autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr

Argumenty ateistov o nejestvovaní Boha sa rúcajú ako domček z kariet v strete s Božou skutočnosťou, ktorú nám odhaľujú životy svätcov Katolíckej cirkvi. Napríklad život Pátra Pia, jedného z najväčších mystikov a stigmatikov v celých dejinách Cirkvi, bol obzvlášť výrazným znamením existencie Boha. Iba ľudia zlej vôle, ktorí svojou „neprávosťou prekážajú pravde“ (Rim 1, 18), znevažujú alebo odmietajú takéto jasné znamenia.

 

23. apríla 2008 bolo v San Giovanni Rotondo vystavené telo sv. Pátra Pia pre verejnosť po 40 rokoch od svätcovej smrti 23. apríla 1968. Slávenie 40. výročia smrti pátra Pia sa zakončí 23. septembra 2009.

Na orodovanie pátra Pia sa aj dnes dejú mimoriadne obrátenie najpresvedčenejších ateistov, ako aj zázračné uzdravenia. Spomenieme tu aspoň jeden úžasný zázrak, ktorý sa stal na príhovor pátra Pia. Vedecký svet udivuje mimoriadna skutočnosť, že Talianka Gemma di Giorgiová, ktorá sa narodila v roku 1939 bez zreničiek, získala v roku 1947 schopnosť dokonale vidieť po prijatí Eucharistie z rúk pátra Pia. Táto žena až do dnešného dňa nemá zreničky, no napriek všetkých fyzikálnym zákonom výborne vidí. Vedci podrobne skúmali tento úžasný, stále trvajúci zázrak.

Dokumenty potvrdzujú, že mnoho ráz počas svojho pozemského života sa páter Pio vďaka daru bilokácie premiestňoval na miesta vzdialené stovky, ba až tisícky kilometrov, aby duchovne pomohol ľuďom v núdzi. Dokázal čítať vo svedomí a poznal podrobnosti zo života celkom neznámych ľudí. Mal dar stretávať sa s dušami, ktoré trpia v očistci. Počas každodenných mystických stavov sa stretával s Ježišom, Pannou Máriou a svätými. A rovnako každý deň bojoval proti nenávistným útokom a nenávisti zlých duchov.

Svätý páter Pio mal 50 rokov na svojom tele ustavične krvácajúce rany – stigmy – znaky Kristovho umučenia, ktoré lekári nijako nedokázali vyliečiť. Z rán pátra Pia sa šírila nebeská vôňa, ktorú cítili ľudia v rôznych kútoch sveta, často vzdialených od San Giovanni Rotondo aj tisíce kilometrov, ktorých si vybral. V tomto článku sa budeme podrobnejšie venovať tajomstvu a významu stigiem.

 

Tajomstvo stigiem

V dejinách Cirkvi poznáme 70 kanonizovaných svätcov, ktorí mali na svojom tele krvácajúce rany, znaky mimoriadneho zjednotenia s Kristom v tajomstve jeho umučenia a smrti. Boli to napríklad sv. František z Assisi, sv. Katarína Sienská, sv. Veronika Giuliani. Zvláštny druh stigiem mala sv. Terézia z Avily (1515 – 1582). Nemala nijaké viditeľné rany na tele, ale na srdci mala skutočné rany. Opísala to v jednom zo svojich mystických diel. Po jej smrti vykonali na jej tele autopsiu (pitevnú obhliadku, pozn. prekl.). Keď lekári vybrali srdce, presvedčili sa, že sa na ňom skutočne nachádza päť rán, z ktorých jedna je veľká päť centimetrov. Lekári potvrdili, že každá z týchto rán by zapríčinila okamžitú smrť, pričom sv. Terézia žila s nimi 23 rokov. Ba čo viac, vedecky je nevysvetliteľné, že srdce sv. Terézie sa zachovalo až dodnes. Je uložené vo zvláštnom relikviári v kláštornej kaplnke sestier karmelitánok v Alba de Torres v Španielsku a aj dnes na ňom vidno päť čerstvých rán.

Prvým kňazom v dejinách Cirkvi, ktorý mal stigmy, bol sv. Páter Pio. Francesco Forgione (sv. P. Pio) sa narodil 25. mája 1887 v Pietrelcine (Benevento), v chudobnom domčeku s jednou izbou a jedným oknom, pričom podlahu tvorila len udupaná hlina. V roku 1903 ako sedemnásťročný vstúpil do kapucínskeho noviciátu. 10. augusta 1910 bol vysvätený za kňaza a úplne sa odovzdal Bohu ako zmierna obeta za hriechy ľudstva a duše trpiace v očistci. V liste svojmu duchovnému otcovi, P. Benedettovi, napísal: „Už dlhšiu dobu v sebe cítim potrebu odovzdať sa Pánovi ako obeta za biednych hriešnikov a duše trpiace v očistci. Táto túžba natoľko zosilnela v mojom srdci, až sa stala veľmi silnou vášňou. Je pravda, že už mnoho ráz som sa takto obetoval Bohu a prosil som ho, aby láskavo na mňa preniesol všetky hriechy iných ľudí a duší trpiacich v očistci, ale teraz chcem vykonať túto obetu ako prejav poslušnosti. Zdá sa mi, že to chce samotný Ježiš... Povolanie trpieť za iných je ťažké, pretože miestom pre takého človeka je zjednotenie sa s trpiacim Ježišom na Kalvárii, a nie slasť lásky“ (29. 11. 1910).

V jednom z listov, ktoré P. Pio napísal P. Augustínovi, opisoval mimoriadne povolanie, ku ktorému ho Ježiš volá: „On si vyberá duše a spomedzi nich – bez nijakej mojej zásluhy – si vybral moju, aby mu pomáhala v nesmierne veľkej úlohe spasenia ľudí. Čím viac takéto duše trpia bez najmenšej útechy, tým väčšmi uľahčujú utrpenie dobrého Ježiša. A toto je skutočný dôvod, prečo chcem trpieť stále viac, a to trpieť bez útechy. Tu je žriedlo celej mojej radosti. Jednako potrebujem odvahu, ale Ježiš mi nič neodmietne. Môžem to povedať na základe dlhej skúsenosti. Áno, nič neodmietne dať, ale pod podmienkou, že ho o to neprestaneme prosiť“ (Pietrelcina, 20. 9. 1912). V inom liste napísal: „Ó, Ježišu! Kiež by som ťa mohol milovať! Kiež by som mohol trpieť toľko, koľko by som chcel, aby som ti priniesol radosť a nejako napravil ľudskú nevďačnosť voči tebe. Pán Ježiš mi dal výraznejšie počuť svoj hlas v mojom srdci: ,Syn môj! Lásku spoznáš v bolesti; bude ostrá v tvojej duši a ešte ostrejšia v tvojom tele‘“ (Pietrelcina, 29. 12. 1912).

 

Stigmy sv. Pátra Pia

Viditeľným prejavom toho, že Boh prijal obetu pátra Pia, ktorú vykonal ako zadosťučinenie za hriechy iných ľudí a duše trpiace v očistci, bol dar stigiem – neprestajne krvácajúcich rán, znaku mimoriadneho zjednotenia sa s Kristom v jeho utrpení za spásu všetkých.

Prvé príznaky utrpenia spôsobeného stigmami mal P. Pio už v roku 1910. 7. septembra 1910 sa mu zjavili Ježiš a Panna Mária – a vtedy po prvý raz uzrel na svojich rukách Kristove rany, ktoré po istom čase zmizli, pretože P. Pio o to vrúcne prosil. Podobný, ešte intenzívnejší zážitok sa zopakoval v septembri 1911 a v marci 1912.

Ježiš Kristus postupne pripravoval P. Pia na to, aby natrvalo prijal znaky jeho spásonosného utrpenia. 5. augusta 1918 sa ukázala rana aj na rehoľníkovom boku. V jednom zo svojich listov píše, že počas spovedania „sa pred očami mojej mysle zjavil nebeský Hosť“, ktorý „rozžeraveným nástrojom z celej sily poranil moju dušu... Od toho dňa som mal v sebe smrteľnú ranu. V hĺbke duše cítim ustavične otvorenú ranu, žriedlo mojej ustavičnej trýzne.“ Všetky Kristove rany sa objavili na tele P. Pia 20. 8. 1918. Túto neobyčajnú udalosť opísal v liste svojmu duchovnému vodcovi: „... po odslúžení svätej omše ma naplnila akási zvláštna spokojnosť, ktorá sa ponášala na sladký spánok. Všetky vnútorné aj vonkajšie zmysly, ako aj schopnosti duše uchvátil priam neopísateľný pokoj. Všetko sa udialo vo veľkom tichu, ktoré vládlo okolo mňa aj vo mne.“ P. Pio píše, že uvidel tajomnú postavu, ktorej „po rukách, nohách a hrudi stekala krv... Postava na chvíľu cúvla a ja som si všimol, že moje ruky, nohy a hruď sú prebodnuté a tečie z nich krv. Môžeš si predstaviť bolesť, akú som prežil a akú ustavične pociťujem takmer každý deň. Rana na srdci ustavične hojne krváca. Deje sa to zvlášť od štvrtka večer do soboty. Otče môj, takmer umieram z bolesti a zo zahanbenia, aké pociťujem v hĺbke svojej duše. Bojím sa, že umriem v dôsledku krvácania, iba že Pán vypočuje prosebné vzdychy môjho úbohého srdca a zadrží toto pôsobenie. Ale udelí mi Ježiš, ktorý je taký dobrý, túto milosť? Azda vezme aspoň zahanbenie, ktoré každý deň prežívam pre tieto vonkajšie znaky? Budem ho úpenlivo a všemožne prosiť, aby zoslal na mňa najhoršie bolesti a utrpenie, aby zastavil tieto muky, ktoré ma ničia, a aby mi odobral tieto vonkajšie znaky, ktoré ma tak neopísateľne a neznesiteľne zahanbujú a ponižujú. Zato chcem, aby ma nasýtil iba samotným utrpením“ (22. 10. 1918).

Pán Ježiš nevypočul tieto prosby, pretože chcel dať všetkým pochybujúcim a neveriacim viditeľné znamenie, ktoré ich pozve k obráteniu, keď na tele P. Pia uvidia krvácajúce rany, znaky jeho strašného umučenia a smrti, ktorú spôsobili hriechy a nedôvera v jeho lásku a milosrdenstvo.

Páter Pio sa všemožne snažil skryť ustavične krvácajúce rany, aby sa nikto o nich nedozvedel. Bolo to však nemožné, pretože rany hojne krvácali a často musel meniť obväzy. Gvardián kláštora v liste generálnemu predstavenému takto opísal stigmy P. Pia: „... sú to skutočné rany skrz-naskrz (rúk a nôh). V boku zas vidno skutočnú trhlinu, z ktorej neprestajne tečie krv.“

50 rokov, až do svojej smrti, mal P. Pio na svojom tele neprestajne krvácajúce rany, znaky Kristovho umučenia a smrti.

 

Lekárske vyšetrenia stigiem

Zvesť o stigmách P. Pia sa rozšírila ako blesk najskôr v Taliansku a neskôr po celom svete. Začali prichádzať novinári, ktorí boli svedkami obdivuhodných zázrakov a mnohých, aj vlastných obrátení na príhovor P. Pia. Pre veľkú publicitu sa rehoľní predstavení rozhodli dať podrobne lekársky vyšetriť rany pátra Pia.

Rehoľní predstavení najskôr o to požiadali prof. Luigiho Romanelli. Podrobné vyšetrenie sa uskutočnilo 14. 5. 1919. Potvrdilo, že chodidlá a ruky sú celkom prebodnuté a rana v boku, dlhá 8 cm, hojne tepnovo krváca. V záverečnej správe prof. Romanelli napísal: „Pôvod rán P. Pia nie je prirodzený. Príčiny, ktoré vyvolali ich existenciu, majú nadprirodzený charakter. Medicína nedokáže tento jav vysvetliť.“

O vyšetrenie stigiem P. Pia požiadali aj prof. Bignamiho, ktorý bol ateista a vopred vylúčil pôsobenie nadprirodzených síl, pretože jednoducho neveril v ich existenciu. Po vyšetrení profesor udivene vyhlásil, že neexistujú také chemické substancie ani choroby, ktoré by mohli spôsobiť takéto rany. Profesor Bignami nariadil liečenie, pretože chcel dokázať, že po dvoch týždňoch takého liečenia sa rany zahoja. Nariadil, aby: 1) P. Pio nemal nijaký prístup k jódovej tinktúre a iným medicínskym prostriedkom; 2) obviazali rany P. Pia a zapečatili ich v prítomnosti dvoch svedkov; 3) rany kontrolovali každý deň ráno počas ôsmich dní a po kontrole ich opäť zapečatili.

Predstavení kláštora veľmi dôsledne dohliadali, aby sa vykonali pokyny prof. Bignamiho. Výsledok bol, že počas ôsmich dní liečenia sa rany vôbec nehojili a celú dobu hojne krvácali.

Ďalším profesorom, ktorý vyšetroval stigmy P. Pia, bol prof. Giorgio Festa, ktorý vo svojej správe napísal, že celý nervový systém aj duchovné schopnosti P. Pia dokonale fungujú. Vyhlásil, že rany jednoznačne nevznikli ako dôsledok pôsobenia samotného pacienta, že rozhodne nevznikli pôsobením nijakých vonkajších alebo vnútorných činiteľov a že výzor ani pôvod rán sa nedá vysvetliť na základe medicínskeho poznania.

Stigmy P. Pia 50 rokov neprestajne krvácali, nehojili sa, zachovali si trvalú čerstvosť, nevytvárali hnisavé ložiská ani zápaly či nekrózu. Tento úkaz úplne odporoval biologickým zákonitostiam. Na dôvažok, vo chvíli smrti P. Pia rany celkom zmizli a nezanechali po sebe ani len najmenšiu jazvu. Pre lekárov to bol ďalší výnimočný zázrak, nakoľko všetky rany spôsobené poškodením tkaniva po sebe zanechávajú trvalú stopu v podobe viditeľných jaziev. Pre lekársku vedu je to úplne nevysvetliteľný jav.

Stigmy P. Pia boli zvlášť výrečným znamením, ktoré vyzývalo všetkých k obráteniu. Boh vo svojom veľkom milosrdenstve dal ľuďom prostredníctvom pátra Pia šancu, aby sa k nemu vrátili v zvlášť ťažkej dobe veľkej duchovnej krízy, v akej sa ľudstvo ocitlo.

 

Tajomstvo utrpenia

Stigmy P. Pia, ktoré veda nedokáže vysvetliť, boli ranami, ktoré kati spôsobili Ježišovi počas jeho umučenia a ukrižovania. Úplné mystické zjednotenie s Ježišom a mimoriadna Božia milosť umožnili, že tieto rany boli viditeľné na tele P. Pia. Pán Ježiš nám chce prostredníctvom stigiem povedať, že každý náš hriech mu spôsobuje strašné utrpenie.

V osobe P. Pia trpel a ukazoval svoje rany samotný Ježiš Kristus. Ježiš, ktorý je pravý Boh – a v Bohu je stále „teraz“ –, mohol vziať na seba všetky hriechy a utrpenie každého človeka. Tým, že Ježiš trpel a zomrel za každého človeka, nás potom svojím zmŕtvychvstaním zachránil od konečného zla, ktorým je večné zatratenie. Vďaka nemu sa každé – aj to najnezmyselnejšie a nezavinené – utrpenie, ak ho prežívame v zjednotení s ním, stáva cestou spásy, a je teda veľkou milosťou a darom. Ježiš nám však iba vtedy môže darovať spásu, ak sme ochotní ju prijať, ak budeme celkom dôverovať a ak mu celé svoje utrpenie a všetky hriechy odovzdáme vo sviatosti zmierenia a Eucharistie, ak sa budeme modliť a kráčať po evanjeliovej ceste prikázaní.

Svätý Otec Ján Pavol II. píše, že každý človek „je pozvaný zúčastniť sa na tomto utrpení, ktorého výsledkom je vykúpenie. Je povolaný podieľať sa na utrpení, ktorým sa vykúpilo každé ľudské utrpenie. Tým, že Kristus uskutočnil vykúpenie prostredníctvom utrpenia, dal ľudskému utrpeniu výkupnú hodnotu. Teda každý človek sa môže svojím utrpením zúčastniť na Kristovom vykupiteľskom utrpení“ (Salvifici doloris, 19).

Vďaka Ježišovmu umučeniu a jeho smrti na kríži „slabosti všetkých ľudských utrpení môže prenikať tá istá Božia moc, ktorá sa prejavila v Kristovom kríži. V tomto chápaní utrpenie znamená otvorenosť a vnímavosť voči činnosti spásonosnej Božej sily, ktorá sa v Kristovi ponúka ľudstvu. V Kristovi Boh zdôraznil, že chce pôsobiť predovšetkým cez osobitné utrpenie, ktoré je slabosťou a ponížením človeka, a že práve v ňom chce prejaviť svoju moc. Týmto sa môže vysvetliť aj povzbudenie Prvého listu sv. apoštola Petra: ,Kto však trpí ako kresťan, nech sa nehanbí, ale nech oslavuje Boha týmto menom‘“ (Salvifici doloris, 23).

Ježiš prostredníctvom svojich rán, ktoré boli viditeľné na tele P. Pia, nás všetkých vyzýva, aby sme mu odovzdali svoje utrpenie. Pretože iba vtedy dostaneme od neho spásnu silu Božej lásky. Iba vtedy svoje utrpenie nepremárnime a prestane nás ničiť, nebude žriedlom prekliatia, ale veľkého požehnania, pretože budeme mať účasť na tajomstve Ježišovho utrpenia a smrti za spásu sveta.

Najväčšou tragédiou a duchovným utrpením človeka je stav smrteľného hriechu. Ježiš nás vyzýva, aby sme ihneď vstali z každého ťažkého pádu a vo sviatosti zmierenia mu odovzdali svoje otroctvo a zranené srdce, aby pre nás vykonal najväčší zázrak, ktorým je odpustenie hriechov.

Každé utrpenie, ktoré človek prežíva, je iba čiastkou utrpenia, ktoré Kristus prežil na kríži. Ak svoje utrpenie obetujeme Ježišovi, prenikne ho spásna sila jeho lásky. Vtedy zakúsime, podobne ako P. Pio, radostné tajomstvo definitívneho Kristovho víťazstva nad diablom, hriechom, utrpením a smrťou.

P. Pio bol ponorený do ustavičnej modlitby a úplne sa odovzdal Ježišovi ako zmierna obeta za hriechy iných ľudí. Každý deň v spojení s Kristom bral na svoje plecia utrpenie a problémy všetkých ľudí, ktorí ho prosili o pomoc. Tým, že sa sv. Páter Pio obetoval Bohu ako zmierna obeta za hriechy iných ľudí, používal najúčinnejšiu zbraň proti každému zlu. V liste P. Augustínovi napísal: „Som spokojnejší, keď trpím – a keby som nepočúval hlas srdca, prosil by som Pána Ježiša, aby mi dal všetky utrpenia ľudí. Ale nerobím to, pretože sa bojím, že by som bol príliš samoľúby, keby som chcel pre seba najlepšiu časť, ktorou je bolesť. V utrpení je Pán Ježiš bližšie, pozerá sa a je tým, ktorý prichádza žobrať o bolesť a slzy, pretože ich potrebuje pre duše“ (12. 4. 1912).

P. Pio často hovoril ľuďom: „Beriem na seba vaše utrpenie!“ Bral na seba utrpenie iných a prežíval ho v plnosti. Ale utrpenie sa uňho spájalo tiež s veľkou radosťou, ktorá vyplývala zo zjednotenia s Kristom. Keď bol v spoločenstve s rehoľnými bratmi, bol dušou spoločnosti a radostne žartoval. Ale po istom čase musel odchádzať kvôli veľkému utrpeniu. Hovorieval: „Som jedna veľká rana.“ Svojej duchovnej dcére písal: „Nemilujem utrpenie preň samé, ale pre ovocie, ktoré prináša: zvelebuje Boha, zachraňuje duše, vyslobodzuje z očistca – môžem snáď chcieť niečo viac?“

„Viem, že všetci trpíte. Majte odvahu!“ – napísal sv. P. Pio. „Dôvera k našej Matke je zárukou, že vystrie svoju ruku, aby nás všetkých potešila. V každom chorom je Ježiš, ktorý zomiera. V každom chudobnom je Ježiš, ktorý trpí a dvojnásobne umiera.“

 

P. Mieczysław Piotrowski TChr

 

Modlitba

obetovania utrpenia

 

„Pane Ježišu Kriste, odovzdávam sa ti spolu so svojím telesným aj duchovným utrpením. Odovzdávam ti svoj strach pred utrpením a smrťou, ako aj pocit nezmyselnosti utrpenia. Ježišu, chcem sa s tebou zjednotiť v tvojom utrpení na kríži za spásu sveta, aby som z tohto prameňa

našej spásy mohol(mohla)

čerpať silu uzdravenia, silu znášať utrpenie a tiež radosť z tvojho víťazstva nad diablom, utrpením, hriechom a smrťou. Svätý Páter Pio, oroduj za nás a pomáhaj nám obetovať svoje utrpenie za obrátenie hriešnikov a na úmysly

celej Cirkvi.“

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86