Jeden deň v očistci...

autor: editorial staff

Očistec a duše v očistci... Pre nás, ktorí putujeme cez pozemský život ku večnosti, je to takmer neznámy svet. Ale môžeme povedať, že úplne neznámy?

Sväté písmo nám niekoľkokrát naznačuje, že existuje miesto, na ktorom duše po smrti žijú a očisťujú sa, aby mohli vstúpiť do plnosti Božej slávy (2 Mach 12, 32. 38 – 45; Mt 5, 23 – 26; Mt 12, 32; 1 Kor 3, 10 – 15; 1 Pt 3, 18 – 20; 1 Pt 4, 6). Katechizmus Katolíckej cirkvi nás učí: „Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti“ (KKC 1030).

Niektorí svätci dostali milosť vidieť očistec. Napríklad svätá Faustína opisuje túto skúsenosť vo svojom Denníčku takto: „Uzrela som anjela strážcu, ktorý mi kázal, aby som ho nasledovala. Čoskoro som došla na hmlisté miesto, ktoré bolo naplnené ohňom, kde trpeli mnohé duše. Tieto duše sa vrúcne modlili, ale pomôcť si už nemohli. Plamene, ktoré ich pálili, sa ma nedotkli. Môj anjel strážca ma neopúšťal ani na chvíľu. Opýtala som sa tých duší, aké je ich najväčšie utrpenie. Odpovedali mi jednoznačne, že ich najväčším súžením je túžba po Bohu... Začula som vnútorný hlas, ktorý mi povedal: ,Moje milosrdenstvo to nechce, ale spravodlivosť to prikazuje‘“ (20).

Svätá Katarína Janovská vo svojom diele Traktát o očistci píše o tom, čo videla: „Duše niektorých zosnulých sa pred dokonalou Božou svätosťou cítia také špinavé a nehodné priblížiť sa k Bohu, že samy podstupujú neopísateľne veľké očisťujúce utrpenie. Ale aj napriek tomu sú šťastné, lebo vedia, že sú spasené.“ Svätý páter Pio raz povedal svojmu duchovnému synovi, kňazovi Domenicovi Labellartovi, zakladateľovi štyroch inštitútov zasväteného života: „Synu, lepší je celý život v najväčšom utrpení než jeden deň v očistci.“

Brat Daniel

Medzi ľudí, ktorým bolo dané vidieť očistec, patrí aj kapucínsky brat Daniel Natale, ktorý zomrel v roku 1994. V júli minulého roku sa v San Giovanni Rotonde začal proces jeho blahorečenia.

Michele – to je jeho krstné meno – sa narodil 11. marca 1919 v San Giovanni Rotonde ako štvrté dieťa spomedzi siedmich súrodencov. Ledva skončil tri ročníky základnej školy. V detstve pomáhal rodičom pri poľných prácach. Na Turíce 4. júna 1933 sa vybral do kláštora, aby sa tam zúčastnil na svätej omši, zablahoprial tamojšiemu gvardiánovi a dostal od neho požehnanie pred vstupom do nižšieho seminára kapucínov. V sakristii sa stretol s pátrom Piom, čo ho veľmi prekvapilo aj potešilo, pretože páter Pio sa už dva roky nesmel stýkať s veriacimi. Michele dostal od neho osobitné požehnanie na začiatok rehoľného života.

Keď došiel do Vico del Gargano, zistil, že seminaristi už odišli. Zostal teda deväť mesiacov v kláštore ako postulant a odtiaľ ho neskôr poslali do Foggie. Páter provinciál chcel vyskúšať mladého postulanta a s týmto zámerom mu dal prečítať životopis svätého Konráda z Parzhamu. Pätnásťročný postulant prečítal knihu na jeden dych a dostavil sa pred provinciá-la 
na skúšku. Pátra Bernarda d’Apicellu prekvapila chlapcova bystrosť, preto mu prikázal, aby sa pripravil na odchod do seminára, v ktorom sa medzitým uvoľnilo miesto. Dostal však prekvapivú odpoveď: „Nie, otče, ja chcem byť obyčajným bratom! Prišiel som do kláštora, aby som sa stal svätým, a pri čítaní životopisu svätého Konráda som pochopil, že kňazstvo nie je nevyhnutné pre dosiahnutie svätosti.“

V roku 1935 začal noviciát a prijal rehoľné meno Daniel. O rok neskôr zložil dočasné sľuby a v roku 1940 večné sľuby. Počas druhej svetovej vojny pracoval ako kuchár a vyberač almužny v provinciálnom dome vo Foggii. V roku 1943 počas bombardovania pomáhal raneným, pochovával zomrelých, zachraňoval sakrálne predmety. Po vojne pomáhal zatúlaným vojakom. V roku 1952 sa na klinike Regina Elena odohrala neobyčajná udalosť, ktorá výrazne ovplyvnila neskorší život brata Daniela.

Na klinike

Čo sa stalo na klinike Regina Elena? Brat Daniel istú dobu pociťoval bolesť brucha. Išiel k lekárovi, ktorý ho vyšetril a zistil najhoršiu diagnózu: rakovinu sleziny, čo sa v tej dobe rovnalo rozsudku smrti. S touto smutnou správou sa vybral k pátrovi Piovi, ktorý mu povedal: „Daj sa operovať.“ Brat Daniel odvetil: „Nemá to zmysel. Lekár mi nedáva nijakú nádej. Viem, že zomriem.“ Páter Pio na to: „Nie je dôležité, čo ti povedal lekár.“ A poslal ho ku konkrétnemu lekárovi na presne určenú kliniku, dodávajúc: „Netráp sa, ja budem stále s tebou.“ Vyslovil to tak dôrazne a presvedčivo, že brat Daniel sa ihneď vybral do Ríma, kde vyhľadal odporúčaného profesora Riccarda Moret-tiho. Lekár spočiatku nesúhlasil s operáciou, pretože si bol istý, že pacient ju neprežije. Ale nakoniec, pod vplyvom akéhosi vnútorného impulzu, sa rozhodol, že to skúsi. Operácia sa konala nasledujúci deň ráno. Brat Daniel zostal pri vedomí aj napriek tomu, že mu dali narkózu. Cítil veľmi veľkú bolesť, ale nedal to najavo. Ba bol spokojný, že svoje utrpenie môže obetovať Ježišovi. Zároveň mal pocit, že bolesť, ktorú zakúša, čoraz väčšmi očisťuje jeho dušu z hriechov. V istej chvíli začal zaspávať... Lekári však spozorovali, že pacient po ťažkej operácii upadá do kómy. V tomto stave bol tri dni. Potom zomrel. Lekári napísali správu o smrti. Prišli Danielovi príbuzní, aby sa modlili za zosnulého... Ale po niekoľkých hodinách zosnulý náhle ožil, čo všetkých nesmierne prekvapilo.

Dve hodiny v očistci

Čo sa dialo s bratom Danielom? Kde bola jeho duša? Takto na to spomína on sám: „Dostal som sa pred Boží trón. Videl som Boha, ale nie ako prísneho sudcu, ale ako milosrdného a láskavého Otca. Vtedy som pochopil, že Pán sa o mňa stará od prvej až po poslednú chvíľu môjho života a že ma miluje, akoby som bol jedinou živou bytosťou na tejto zemi. Zároveň som si však uvedomil, že som túto nekonečnú Božiu lásku neopätoval... Bol som odsúdený na dve až tri hodiny očistca. ,Ako to, že iba na dve-tri hodiny?‘ opýtal som sa sám seba. ,Potom budem môcť byť naveky pri Bohu, pri večnej Láske?‘ Podskočil som z radosti a cítil som sa ako vyvolenec...

Pocítil som strašnú, intenzívnu bolesť, ktorá pochádzala neviem odkiaľ. Zmysly, ktoré najviac urazili Boha na tomto svete: oči a jazyk..., trpeli najviac. Bolo to neopísateľné utrpenie, pretože v očistci sa duša cíti tak, akoby mala telo... Sotva uplynulo niekoľko chvíľ tohto utrpenia, ale mne sa zdalo, že prešla celá večnosť...

Napadlo mi, že pôjdem za istým spolubratom a poviem mu, že som v očistci, aby sa za mňa modlil. Ten brat bol prekvapený, lebo počul môj hlas, ale nevidel ma. Opýtal sa: ,Kde si? Prečo ťa nevidím?‘ Až vtedy som si uvedomil, že nemám telo. Uspokojil som sa teda s tým, že som ho dôrazne poprosil, aby sa za mňa modlil, a odišiel som.

,Ako to?‘ vravel som si sám pre seba. ,Nemali to byť vari len 2-3 hodiny v očistci?... A prešlo už aspoň tristo rokov!‘ Mal som takýto dojem. V istej chvíli sa mi zjavila Panna Mária, ktorú som začal úpenlivo prosiť: ,Najsvätejšia Panna Mária, Matka Božia, vypros mi u Boha milosť vrátiť sa na zem, aby som tam mohol žiť a pracovať len z lásky k nemu.‘ Všimol som si prítomnosť pátra Pia a aj jeho som vrúcne prosil: ,Páter Pio, pre tvoje veľké utrpenie, pre tvoje sväté rany oroduj za mňa u Boha, aby ma vyslobodil z týchto plameňov a dal mi milosť prežiť očistec na zemi.‘ Potom som už nič viac nevidel, ale vnímal som, že páter Pio hovorí s Pannou Máriou. Po istej chvíli sa mi znovu ukázala Panna Mária... Sklonila hlavu a usmiala sa na mňa. Presne v tej chvíli som sa vrátil do tela... Prudkým pohybom som sa vyslobodil z plachty, ktorou som bol prikrytý. Tí, čo bdeli pri mne a modlili sa, zdesene utiekli k dverám a hľadali lekárov a zdravotné sestry. O chvíľu bola celá klinika na nohách. Všetci si mysleli, že som mátoha.“

Nasledujúce ráno brat Daniel vstal z lôžka a sadol si do kresla. Bolo sedem hodín. Lekári prichádzali zvyčajne o deviatej. Ale v ten deň prišiel Dr. Riccardo Moretti, ktorý napísal správu o smrti brata Daniela, do práce skôr. Prišiel k bratovi Danielovi a so slzami v očiach povedal: „Teraz verím: verím v Boha, verím v Cirkev...“ Doktor Moret-ti 
bol predtým neveriaci. Nevieme, čo presne sa odohralo onej noci v jeho živote. Vieme iba toľko, že nezažmúril oka a že to bola hrozná noc, počas ktorej sa v ňom odohrala úplná vnútorná premena. Uveril podobne ako neveriaci Tomáš.

Brat Daniel však do konca života prežíval svoj očistec na zemi, ako to sám chcel. Pri konci života sa zdôveril svojej sestre Felícii: „Sestra moja, prešlo už 40 rokov, čo si nepamätám, čo to znamená cítiť sa dobre!“

Neprepásť príležitosť

Čo nás môže naučiť príbeh brata Daniela? Tento kapucín si vybral dlhoročné utrpenie na zemi namiesto niekoľkých hodín v očistci po smrti. Nikdy túto výmenu neoľutoval, ba čo viac, cítil sa poctený, že to bolo v jeho prípade možné. Všimnime si, že brat Daniel nemal ťažké hriechy, pretože takéto hriechy ničia puto s Bohom a zatvárajú cestu k spáse. Robil pokánie za všedné hriechy, predovšetkým za drobné priestupky proti sľubu chudoby. Prvý záver je jasný: utrpenie v očistci je veľmi bolestné a treba zadosťučiniť aj za drobné hriechy – alebo na zemi alebo oveľa bolestnejšie po smrti. Preto nepodceňujme ľahké hriechy, ale snažme sa im vyhýbať, spovedajme sa z nich a robme za ne pokánie. Skôr symbolické pokánie, aké nám zvyčajne kňaz po spovedi udelí, je povzbudením vykonať väčšie, dobrovoľné pokánie. Životné ťažkosti a utrpenie premeňme na poklad, ktorý môžeme obetovať Bohu ako zadosťučinenie za svoje hriechy a za hriechy blížnych. Každé utrpenie, ktoré obetujeme Bohu ako zadosťučinenie, zľahčuje očistec – nám v budúcnosti alebo teraz nejakému zosnulému. Závisí to od nášho úmyslu.

Brat Daniel zistil ešte jednu dôležitú vec: To, čo spôsobuje najväčšie utrpenie v očistci, nie je intenzívny oheň, ale pocit, že som ďaleko od Boha a že na zemi som mal prostriedky na to, aby som sa vyhol očistcu, ale nevyužil som ich. Vždy, keď duša hreší, vzďaľuje sa od Boha. Po tom, čo duša po smrti videla Božiu dobrotu, lásku a starostlivosť, vyvoláva v nej tento pocit odlúčenia nesmiernu túžbu po Bohu – Láske. Ale nemôže sa k nemu priblížiť, kým sa neočistí. Boh nám dáva všetky prostriedky na to, aby sme boli svätí, čiže aby sme boli blízko Krista, aby sme žili v spojení s ním. Sú to predovšetkým modlitba, sviatosti, počúvanie Božieho slova a učenia Cirkvi, hľadanie Božej vôle a jej uskutočňovanie v živote. Hriechom nie je iba zlo, ktoré sme spáchali, ale aj dobro, ktoré sme zanedbali, predovšetkým to, čo mohlo prispieť k spáse našej duše. Po smrti budeme súdení aj z toho, že sme nevyužili Božiu pomoc, ktorá sa nám núkala. Skúsenosť brata Daniela nás poúča aj o tom, že ak sme život prežili ľahkovážne, bude nám raz veľmi ľúto.

Pomáhať

Keď sa brat Daniel ocitol v očistci, prosil o pomoc svojho živého spolubrata. Vyplýva z toho, že duše v očistci potrebujú našu pomoc. Cirkev nám o tom hovorí: „Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich prosby (suffragia), najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny, odpustky a kajúcne skutky. Pomáhajme im teda a slávme ich pamiatku“ (KKC 1032). Zvlášť musíme pamätať na duše našich zosnulých, ako aj na duše trpiace v očistci. Môžeme ich azda nechať bez pomoci? Pomáhajme im tak, ako by sme chceli, aby iní pomáhali po smrti nám.

sr. Anna z Inštitútu apoštoliek

ukrižovaného Ježiša

Informácie o živote brata Daniela pochádzajú z knihy Remigia Fioreho Fra Daniele Natale racconta…

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86