Život medzi smrťou a zmŕtvychvstaním

autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr

 

Adventisti a Svedkovia Jehovovi tvrdia, že podľa Biblie vo chvíli smrti zomiera celý človek s dušou i telom, pričom idea nesmrteľnej duše má pôvod v gréckej filozofii, a nie vo Svätom písme. Toto tvrdenie vyplýva z mylnej a neraz aj zvrátenej interpretácie biblických textov. Exegéza jednoznačne potvrdzuje, že tak v Starom, ako aj v Novom zákone sa jasne podáva pravda o nesmrteľnosti ľudskej duše.

 

Začiatky judaizmu

V počiatkoch judaizmu sa pri učení o živom človeku zdôrazňovala jednota ľudského tela (basar) a ducha (nefesh alebo ruach). Židia vnímali človeka ako živé telo, ktoré má životný dych (nefesh), ako plod Božieho výdychu (ruach). Táto koncepcia sa celkovo výrazne odlišuje od platónskej idey, podľa ktorej je duša uväznená v tele. Duch (nefesh) znamená jednoducho život. Je to konkrétny, individuálny život, aký prežíva človek, ktorý miluje, trápi sa, túži, žije v dialógu s Bohom. Keď Biblia hovorí o živom človeku, zdôrazňuje jednotu duše a tela. Situácia sa však mení, keď hovorí o človeku po smrti. Odlišuje sa tu telo zosnulého, ktoré je pochované, a refaim, ktoré žije v krajine tieňov, čiže v šeole. Refaim si predstavovali ako živý duchovný tieň celého človeka.

Aby sa vyhlo akýmkoľvek pochybnostiam, v najstarších biblických textoch je jasne odlíšený šeol od hrobu, a pozostatky od refaim. Šeol nie je rodinnou hrobkou (porov. Gn 25, 8; 49, 29 – 33). „Keď Jakub skončil odkaz pre svojich synov, vyložil si nohy na lôžko a skonal. Tak sa pripojil k svojmu ľudu“ (Gn 49, 33). Abrahám aj Jakub sa vo chvíli smrti pripojili k svojim predkom, ale nie tak, že by ich boli pochovali do spoločnej hrobky. Preto nemajú pravdu tí, ktorí šeol stotožňujú s rodinnou hrobkou. Keď sa Jakub dozvedel o Jozefovej smrti, vie, že ho zožrali divé zvery, a teda že nemá nijaký hrob. Aj napriek tomu hovorí: „V smútku zostúpim do podsvetia k svojmu synovi“ (Gn 37, 25). Pre Jakuba zostúpenie do podsvetia (šeolu) neznamená pochovanie do toho istého hrobu. Treba si tiež všimnúť, že zosnulý Samuel sa zjavil Saulovi a rozprával sa s ním (porov. 1 Sam 28, 15 – 19). Tieto texty jasne hovoria o tom, že Židia od samého začiatku verili v posmrtný život človeka, že refaim po smrti žije v šeole. Z textov Svätého písma sa dozvedáme, že refaim žijú v šeole, ale akoby spali (porov. Jób 3, 13; 17, 16), nezvelebujú Boha (Iz 38, 18; Ž 88, 11). Židia spočiatku vnímali šeol ako spoločné miesto, kde sa nachádzajú všetci mŕtvi; nerozlišovali údel spravodlivých a nespravodlivých.

Takže Židia v období patriarchov verili, že refaim ako tieň ľudskej bytosti žije po smrti, pričom ho jasne odlišovali od tela, ktoré bolo pochované v hrobe.

 

Proroci, žalmy a Kniha múdrosti

Proroci chápali šeol a posmrtný život hlbšie (porov. Iz 14, 15; Ez 32, 22); rovnako aj Kniha prísloví (porov. 7, 27; 9, 18). Začali v šeole rozlišovať priepasť pre nespravodlivých a lepšie miesto pre dobrých ľudí. Badateľná je aj myšlienka trestu a odmeny po smrti.

Ďalší vývin koncepcie šeolu, ako aj vzťahu duše a tela v človeku (basar – nefesh) badať v mystických žalmoch (pozri Ž 16; 49; 73). Žalmista dúfa, že Jahve ho vyslobodí z podsvetia (šeolu) a vezme ho k sebe: „No moju dušu (nefesh) Boh vykúpi, z moci podsvetia (šeolu) ma iste vezme k sebe“ (Ž 49, 16). Duša (nefesh) je tu predstavená ako duch človeka, ktorý jestvuje aj po telesnej smrti. Toto nové chápanie ľudského ducha je blízke koncepcii substanciálnej, individuálnej duše.

V Žalme 16 sa dočítame: „Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie. Ukážeš mi cestu života. U teba je plnosť radosti, po tvojej pravici večná slasť“ (10 – 11). Je tu zreteľne vyjadrené, že spravodliví sú hneď po smrti odmenení zjednotením s Bohom v nebi.

Kniha múdrosti rozhodnými slovami odmieta názor, že človek zomiera s dušou aj s telom: „Duše spravodlivých sú však v Božích rukách, muka sa ich nedotkne. Nemúdri sa nazdávali, že je po nich; za nešťastie posudzoval sa ich odchod, za skazu ich poberanie od nás. Oni sú však na pokoji“ (Múd 3, 1 – 3); „Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby“ (2, 23). Duše spravodlivých majú hneď po smrti účasť na Božej nesmrteľnosti. Duša (psyche) je tu stotožnená s osobou. Vo chvíli smrti sa duša oddelí od tela, ale zachová si vzťah s Bohom: „Spravodliví žijú naveky“ (Múd 5, 15). Zato smrť bezbožných nie je zničenie, ale zvrhnutie do šeolu: „Potom budú mŕtvolami bez úcty,     na posmech medzi umrlcami večnými.... Budú trpieť muky a vyhasne aj ich pamiatka“ (Múd 4, 19). Takže po telesnej smrti Boh vezme k sebe dušu spravodlivého človeka. Šeol bude miestom pre zatratených.

 

Ježišovo učenie o nesmrteľnosti duše

Podľa Nového zákona je človek jednotou duše a tela (soma a psyche). Dôležitým textom, ktorý hovorí o existencii duše po telesnej smrti, sú Ježišove slová, ktoré povedal svojim učeníkom: „Nebojte sa tých; čo zabíjajú telo, ale dušu (psyche) zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle“ (Mt 10, 28). Tento text jednoznačne potvrdzuje fakt, že po telesnej smrti ľudská duša naďalej existuje.

Ježišove slová adresované Marte, sestre zosnulého Lazára, sú jasným vyjadrením toho, že človek žije ďalej aj po telesnej smrti: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ (Jn 11, 25 – 26). Aj na inom mieste nás Ježiš uisťuje o posmrtnom živote: „Veru, veru, hovorím vám: Kto zachová moje slovo, neuvidí smrť naveky“ (Jn 8, 51).

V Evanjeliu podľa svätého Lukáša si treba všimnúť dva texty, v ktorých Ježiš Kristus hovorí o živote človeka po smrti pred vzkriesením tela.

V podobenstve o boháčovi a Lazárovi (Lk 16, 19 – 31) hovorí o posmrtnom živote spravodlivých aj nespravodlivých. Verše 19 – 26 vravia, že vo chvíli smrti sa rozhodne o poslednom osude človeka, o jeho spáse alebo zatratení. V šeole sú dve rozličné úrovne: jedna pre spasených a druhá pre zatratených, pričom ich od seba oddeľuje nepreklenuteľná priepasť (v. 26). Verše 23 – 31 hovoria o živote zosnulých v stave medzi smrťou a vzkriesením. Boháč bol po smrti zatratený (v. 23). Na vyjadrenie miesta, kde sa nachádza boháč a ostatní zatratení, používa svätý Lukáš slovo hades, a nie gehenna, aby takto poukázal na existenciu zatratených ľudí pred vzkriesením ich tiel. Zato gehenna označuje miesto večného zatratenia už po vzkriesení tiel. Fakt, že boháč prosí Abraháma, aby poslal Lazára k jeho piatim bratom, ktorí ešte žijú na zemi, aby ich varoval (v. 27 – 28), svedčí o tom, že boháč žije pred vzkriesením tiel. Podobenstvo o boháčovi a Lazárovi jednoznačne hovorí o posmrtnom živote.

Rozhovor ukrižovaného Ježiša s kajúcim zločincom poukazuje na skutočnosť, že človek žije aj po telesnej smrti. Na prosbu kajúceho zločinca: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Lk 23, 42) Ježiš odpovedá: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (v. 43). Spasiteľ použil slovo raj, ktoré poukazuje na posmrtný život pred vzkriesením tiel. Keď Ježiš hovorí „dnes budeš so mnou v raji“, znamená to, že hneď po smrti, doslova „pred západom slnka“ – čiže keď bude telo v stave smrti. Vzkriesenie tiel nastane až „v posledný deň“ (Jn 6, 54). Slovami adresovanými kajúcemu zločincovi Ježiš jednoznačne potvrdzuje, že ľudská nesmrteľná duša žije aj po telesnej smrti.

 

Nesmrteľnosť duše u svätého Pavla

Keď svätý Pavol píše o človeku, hovorí o smrteľnom tele soma a o duši, ktorú vyjadruje pojmami psyche a pneuma – ako princípe nadprirodzeného života: „Váš duch a duša i telo“ (1 Sol 5, 23). V iných textoch apoštol Pavol používa na vyjadrenie nadprirodzeného rozmeru ľudskej duše pojmy kardia a nous.

V Prvom liste Solúnčanom svätý Pavol píše o Kristovi, „ktorý za nás zomrel, aby sme žili spolu s ním, či už bdieme, alebo spíme“ (5, 10). Jasne tu potvrdzuje, že žijú aj tí, ktorí už zomreli. Teda nezomiera celý človek. Mýlia sa všetci (medzi nimi aj adventisti aj jehovisti), ktorí tvrdia, že Sväté písmo učí, že vo chvíli smrti zomiera celý človek s telom aj dušou.

Svätý Pavol opisuje svoju osobnú dilemu: „Oboje na mňa dolieha: túžim zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie, ale zostať v tele je zasa potrebnejšie pre vás“ (Flp 1, 23 – 24). Najvýznačnejší exegéti sa zhodujú v tom, že tento text hovorí o živote v stave medzi smrťou a vzkriesením. Hneď po individuálnej smrti dochádza k zjednoteniu s Kristom, čiže človek ďalej žije, ale už bez tela. Vo vete: „Túžim zomrieť a byť s Kristom“ (v. 23) by sa sloveso „zomrieť“ dalo preložiť dynamickejším výrazom „zvinúť svoj stan“ (porov. 2 Pt 1, 14), čo naznačuje opustenie tela vo chvíli smrti. Je tu zreteľne vyjadrená pravda, že po telesnej smrti duša ďalej žije spolu s Kristom.

Idea o telesnom, čiže porušiteľnom, a duchovnom, čiže neporušiteľnom elemente nášho človečenstva je vyjadrená aj v Druhom liste Korinťanom (5, 1 – 10). Svätý Pavol tu smrť nazýva „vyzlečením tela“ – a teda podľa neho nezomiera celý človek. Neporušiteľné duchovné ja „si vyzlieka telo“ a žije v Kristovi. Svätý Pavol si túži „obliecť naň svoj nebeský príbytok“ (v. 2), čiže dostať oslávené, vzkriesené telo v deň posledného Kristovho príchodu na konci sveta (pri parúzii). Svätý Pavol píše, že ľudia, ktorí žijú na zemi, čakajú na tento deň v tele, zatiaľ čo zosnulí, ktorí žijú v duchovnom rozmere, čakajú na tento deň bez tela. Pavol by si z týchto dvoch možností radšej vyvolil prvú. Vysvetľuje však, že život v tele znamená byť „vzdialený od Pána“ (v. 6); zato vo chvíli smrti opustíme svoje telo a budeme v Pánovej prítomnosti. Svätý Pavol tu nadväzuje na dilemu, ktorú vyjadril v Liste Filipanom (1, 23), že aj napriek prirodzenej neochote umrieť sa chce radšej vzdialiť z tela a bývať u Pána (v. 8).

Keď svätý Pavol píše o človeku z eschatologickej perspektívy, tvrdí, že jestvuje nesmrteľná duša a smrteľné telo, ktoré však bude vzkriesené v deň parúzie. V tento deň budú oslávené všetky ľudské telá; „mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my sa premeníme,“ píše svätý Pavol (1 Kor 15, 52).

 

Učenie Cirkvi

Už na úplnom počiatku dejín Cirkvi sa vyskytli omyly v chápaní pravdy, ktorú Boh zjavil o tajomstve človeka. Učiteľský úrad Cirkvi zavrhol každú formu negatívneho vzťahu k ľudskému telu, odmietol ako mylné platónske učenie o večnej existencii duší a ich vzťahu k astrálnemu svetu, ako aj tvrdenie, že duše sú potrestané spojením s materiálnym svetom. Bolo zavrhnuté aj učenie o božskej podstate duší, ktorá popierala vzkriesenie tela.

Štvrtý carihradský koncil (869 – 870) obhajoval pravdu o jednej individuálnej duši a zavrhol Fociovo učenie o dvoch dušiach v človeku. Vienský koncil (1311 – 1312) zavrhol učenie Petra Olivia o zložení ľudskej duše a vyhlásil dogmu viery, že ľudská duša je vo svojej podstate formou tela. Na Piatom lateránskom koncile (1513) pápež Lev X. na žiadosť poľského primasa Jána Łaskiego vyhlásil bullu Apostolici regiminis, v ktorej zavrhol názory moslimského filozofa Averroa, ktorý sa domnieval, že duša je smrteľná a že všetci ľudia majú spoločnú dušu. Koncil slávnostne vyhlásil za pravdu viery, že ľudská duša je individuálna a nesmrteľná.

Svätý Otec Pius XII. v encyklike Humani generis (1950) definoval pravdu viery, že Boh je bezprostredným Stvoriteľom každej ľudskej duše.

Druhý vatikánsky koncil zdôraznil neoddeliteľnú duchovno-telesnú jednotu človeka. Obhajoval dôstojnosť ľudského tela, ako aj existenciu duchovnej duše, ktorá je transcendentná vo vzťahu k materiálnej skutočnosti a ktorá umožňuje aj po smrti zachovanie identity ľudskej osoby (porov. Gaudium et spes, 14).

„Cirkev potvrdzuje ďalšiu existenciu a posmrtný život duchovného elementu, ktorý je obdarený vedomím a vôľou, takým spôsobom, že ľudské ,ja‘ trvá ďalej. Na vyjadrenie tohto elementu používa Cirkev slovo ,duša‘, ktoré je dobre známe zo Svätého písma a z Tradície. Hoci má v Biblii tento výraz rozličné významy, Cirkev sa domnieva, že niet nijakého dôvodu na zavrhnutie tohto pojmu, ba považuje za nevyhnutné mať slovný prostriedok na zdôvodnenie kresťanskej viery“ (List Kongregácie pre náuku viery o niektorých otázkach eschatológie, 17. 5. 1979).

 

P. Mieczysław Piotrowski TChr

 

 

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86