Generálna audiencia Benedikta XVI.: Abrahámova modlitba

2011-06-02

autor: Radio Vaticana

„Drahí bratia a sestry!
Po tom, ako sme sa v posledných dvoch katechézach zamýšľali o modlitbe ako o univerzálnom fenoméne, ktorý – hoci v rôznych formách – je prítomný v kultúrach všetkých čias, začneme dnes biblickým pohľadom na túto tému, ktorý nás privedie v prehĺbeniu dialógu zmluvy medzi Bohom a človekom, ktorý dáva život dejinám spásy až po svoj vrchol – definitívne Slovo, ktorým je Ježiš Kristus. Táto cesta nás privedie k pozastaveniu sa nad niektorými dôležitými textami a mimoriadnymi postavami Starého a Nového zákona. Bude to práve Abrahám, veľký patriarcha, otec všetkých veriacich (porov. Rim 4,11-12.16-17), ktorý nám ponúkne prvý vzor modlitby, v kontexte svojho orodovania za mestá Sodoma a Gomora. Chcel by som vás tiež pozvať k tomu, aby ste využili tieto jednotlivé katechézy k tomu, aby ste sa naučili lepšie poznať Bibliu, ktorú - ako dúfam - máte vo svojich domovoch a počas týždňa sa pozastavte a čítajte ju, meditujte o nej, aby ste spoznali úžasné dejiny vzťahu medzi Bohom a človekom, medzi Bohom, ktorý sa nám necháva spoznávať a človekom, ktorý mu odpovedá a modlí sa.

Prvý text, nad ktorým sa chceme pozastaviť, sa nachádza v 18. kapitole Knihy Genezis. Hovorí sa v nej o podlosti obyvateľov Sodomy a Gomory, ktorá dosiahla až také rozmery, že bol nevyhnutný Boží zásah k naplneniu spravodlivosti a k zastaveniu toľkého zla bolo nevyhnutné zničiť tieto mestá. Tu vstupuje na scénu Abrahám so svojou modlitbou orodovania. Boh sa rozhodne zjaviť mu, čo má v pláne, necháva ho spoznať závažnosť zla a jeho strašné dôsledky, pretože Abrahám je jeho vyvoleným, vybraný k tomu, aby z neho vzišiel veľký národ a aby skrze neho Božie požehnanie naplnilo celý svet. Jeho poslanie je poslaním spásy, ktorým má odpovedať na hriech, ktorý ovládol ľudské skutočnosti; skrze neho chce Pán opäť priviesť ľudstvo k viere, poslušnosti a spravodlivosti. A teraz sa tento Boží priateľ otvára týmto skutočnostiam a potrebám sveta, modlí sa za tých, ktorí majú byť potrestaní a prosí, aby boli zachránení.

Abrahám ihneď pochopí problém s celou jeho závažnosťou. Hovorí Pánovi: „Zahubíš azda spravodlivého spolu s bezbožným? Možno, že je v meste päťdesiat spravodlivých. Vari ich zahubíš, alebo radšej odpustíš mestu kvôli päťdesiatim spravodlivým, čo sú v ňom? Nech je ďaleko od teba, že by si takto robil, usmrcoval spravodlivého s bezbožným! Takto by sa rovnako vodilo spravodlivému i bezbožnému. To nech je ďaleko od teba! Ty, ktorý súdiš celú zem, nebudeš takto súdiť!“ (Gn 18, 23-25). Týmito slovami Abrahám Bohu ukazuje potrebu vyhnúť sa akejsi hromadnej spravodlivosti: ak je mesto vinné, je spravodlivé odsúdiť jeho hriech a udeliť trest, ale – tvrdí veľký patriarcha – bolo by nespravodlivé potrestať nerozlíšeným spôsobom všetkých obyvateľov. Ak sú v meste aj nevinní, s týmito sa nesmie jednať rovnako ako s vinnými. Boh, ktorý je spravodlivý sudca, nemôže konať takto.

Ak však čítame tento text pozornejšie, uvedomíme si, že Abrahámova požiadavka je ešte vážnejšia a hlbšia, pretože sa neobmedzuje iba na žiadosť zachrániť nevinných. Abrahám žiada odpustiť celému mestu, odvolávajúc sa na Božiu spravodlivosť. Hovorí Pánovi: „Neodpustíš radšej mestu kvôli päťdesiatim spravodlivým, čo sú v ňom?“ (Gn 18, 24). Týmto sa zahráva s novou myšlienkou spravodlivosti: nie s takou, ktorá sa obmedzuje na potrestanie vinníkov – tak ako to robia ľudia – ale odlišnou spravodlivosťou – Božou – ktorá hľadá dobro a sama ho vytvára skrze odpustenie, ktorým pretvára hriešnika, obracia ho a
zachraňuje. Svojou prosbou teda Abrahám nepožaduje čisto odmieňajúcu spravodlivosť, ale spásonosný zásah, ktorý – berúc ohľad na nevinných – oslobodí od viny hriešnikov, odpustiac im. Abrahámovo myslenie, ktoré vyzerá takmer paradoxne, možno teda zhrnúť takto: samozrejme nemožno jednať s nevinnými rovnako ako s vinnými, toto by bolo nespravodlivé. Je naopak nevyhnutné jednať s vinníkmi tak, ako s nevinnými, uskutočniac tak „vyššiu“ spravodlivosť, ponúknuc im možnosť záchrany, pretože ak zločinci prijmú Božie odpustenie, vyznajú svoju vinu a nechajú si odpustiť, už viac nebudú pokračovať v konaní zla, ale aj oni sa stanú spravodlivými bez toho, aby boli potrestaní.

Toto je požiadavka spravodlivosti, ktorú Abrahám vyjadruje vo svojom orodovaní, požiadavka, ktorá sa zakladá na istote, že Pán je milosrdný. Samozrejme, Sodoma je veľké mesto a 50 spravodlivých sa zdá byť málo, ale Božia spravodlivosť a jeho odpustenie nie sú snáď zjavením sily dobra, hoci by sa zdalo menšie a slabšie ako zlo? Zničenie Sodomy malo zastaviť zlo prítomné v meste, ale Abrahám vie, že Boh má aj iné spôsoby a iné prostriedky, aby zabránil šíreniu zla. Je to práve odpustenie, ktoré trhá špirálu hriechu a Abrahám sa vo svojom rozhovore s Bohom odvoláva práve na toto. Keď sa Pán rozhodne odpustiť mestu, ak v ňom nájde 50 spravodlivých, tak jeho prosba začína zostupovať až k úplnej priepasti Božieho milosrdenstva. Abrahám postupne zmenšuje počet nevinných potrebných k záchrane: ak ich nebude 50, snáď bude stačiť 45... a potom stále menej až sa dostane k číslu 10...: snáď sa ich tam nájde iba 40... 30... 20... 10... (porov. v. 29.30.31.32). A čím nižšie sa stáva toto číslo, tým viac sa odhaľuje a zjavuje Božie milosrdenstvo, ktoré s trpezlivosťou načúva modlitbe prijíma ju a opakuje na každú jeho prosbu: „Odpustím... nezničím... neurobím...“ (porov. v. 26.28.29.30.31.32).

Tak vďaka Abrahámovmu orodovaniu bude Sodoma zachránená, ak sa v nej nájde iba 10 spravodlivých. Takáto je sila modlitby. Práve skrze orodovanie a modlitby k Bohu pre záchranu iných sa ukazuje túžba po spáse, ktorá prevláda v Bohu voči hriešnemu človeku. Zlo vskutku nemôže byť akceptované, musí byť vyznačené a zničené skrze trest: zničenie Sodomy malo práve tento význam. Ale Pán nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil (porov. Ez 18, 23;33,11). Jeho túžbou je vždy odpustiť, zachrániť, dať život, premeniť zlo na dobro. Práve táto Božia túžba, ktorá sa v modlitbe stáva aj túžbou človeka, sa vyjadruje skrze slová modlitby. Svojou prosbou vlastne sám Abrahám prepožičiava svoj hlas a svoje vlastné srdce Božej vôli: Božej túžbe, ktorá je milosrdenstvom, láskou a rozhodnutím pre záchranu. Toto všetko našlo v ňom a v jeho modlitbe možnosť zjaviť sa konkrétnym spôsobom uprostred dejín ľudí, aby to bolo prítomné tam, kde je potreba milosti. Slovami svojej modlitby Abrahám dáva hlas Božej túžbe, ktorá nespočíva v zničení, ale naopak v zachránení Sodomy, v darovaní života obrátenému hriešnikovi.

Toto je to, čo Pán chce, jeho dialóg s Abrahámom je predĺženým a jednoznačným zjavením jeho milosrdnej lásky. Nutnosť nájsť spravodlivých ľudí v meste sa stáva stále menej nevyhnutnou a nakoniec stačí iba 10 z nich, aby sa zachránila celá populácia. Kvôli akému dôvodu sa Abrahám zastaví na 10 spravodlivých, nie je v texte povedané. Snáď ide o počet osôb, ktorý ukazuje minimálnu veľkosť spoločenstva (ešte aj dnes je 10 ľudí nevyhnutné kvórum pre verejnú židovskú modlitbu). Akokoľvek, ide o veľmi nepatrné číslo, o maličké množstvo dobra, skrze ktoré zachrániť množstvo zla. Ale v Sodome a Gomore sa nenašlo ani len týchto 10 spravodlivých a mestá boli zničené. Toto nevyhnutné zničenie miest je paradoxne dosvedčené práve Abrahámovým orodovaním za ne. Práve táto jeho modlitba zjavila spásonosnú Božiu vôľu: Pán bol ochotný odpustiť, túžil po tom, ale tieto mestá boli uzavreté v úplnom a paralyzujúcom zle, bez čo i len maličkého množstva nevinných, od ktorých by začal pretvárať zlo na dobro. Pretože práve toto je cesta záchrany, o ktorú Abrahám prosil: byť zachránený neznamená jednoducho ujsť trestu, ale byť oslobodený od zla, ktoré je v nás. Nejde o vyhnutie sa trestu, ale naopak hriechu, tomu odmietnutiu Boha a lásky, ktoré v sebe zahŕňa aj práve trest. Prorok Jeremiáš povie vzbúrenému ľudu: „Tvoj zločin ťa stresce, skárajú ťa tvoje nevernosti. Nuž vedz a viď, aké je zlé a trpké, že si opustil Pána, svojho Boha“ (Jer 2,19). Práve od tohto zla a trpkosti chce Pán zachrániť človeka, keď ho oslobodzuje od hriechu. Je však nevyhnutná vnútorná premena. Aspoň štipka dobra, začiatok od ktorého vyjsť pri premene zla na dobro, nenávisti na lásku, pomsty na odpustenie. Práve kvôli tomu spravodliví musia byť z vnútra mesta a Abrahám stále opakuje: snáď sa ich tam nájde... „Tam“ znamená vnútri chorej skutočnosti, ktorá sa má stať zárodkom dobra, ktoré ju môže uzdraviť a darovať život, avšak v tejto chorej skutočnosti Sodomy a Gomory tento zárodok dobra sa nenájde.

Avšak Božie milosrdenstvo v dejinách jeho ľudu sa neskôr ešte oveľa viac rozšíri. Kým na záchranu Sodomy stačilo 10 spravodlivých, prorok Jeremiáš povie – v mene Všemohúceho – že stačí jeden spravodlivý pre záchranu Jeruzalema: „Pochoďte ulice Jeruzalema, pozerajte, vyzvedajte a hľadajte po jeho námestiach, či nájdete muža, čo koná spravodlivo a vyhľadáva pravdu, tak mu odpustím“ (Jer 5,1). Počet ešte viac klesol, Božia dobrota sa ukazuje ešte viac. Avšak ani toto ešte nestačí, prehojné Božie milosrdenstvo nenájde odpoveď dobra, ktoré hľadá a Jeruzalem padne do osídel nepriateľa. Bude nevyhnutné. Aby sa sám Boh stal tým spravodlivým. Nekonečná a prekvapujúca Božia láska sa v plnosti zjaví vtedy, keď sa Boží Syn stane človekom, úplne Spravodlivým, dokonalo Nevinným, ktorý prinesie spásu celému svetu svojou smrťou na kríži odpustiac a prosiac za tých, ktorí „nevedia, čo robia“ (Lk 23,34). Tak modlitba každého človeka nachádza svoju odpoveď. Každá naša prosba bude úplne vypočutá.

Drahí priatelia, kiež nás modlitba Abraháma, nášho praotca vo viere, naučí vždy viac otvárať srdce prekypujúcemu Božiemu milosrdenstvu, aby sme v každodennej modlitbe túžili po záchrane ľudstva a s vytrvalosťou a dôverou k Pánovi o ňu prosili, pretože On je veľký v láske.“

Preložil: Ľubomír Rebek
 

Radio Vaticana

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86