Modliť sa znamená hovoriť s Bohom

2011-05-23

autor: Radio Vaticana

Generálna audiencia sa konala na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Svätý Otec svojou katechézou – na tému Modliť sa znamená hovoriť s Bohom – otvoril nový cyklus katechéz.

Drahí bratia a sestry!
Dnes by som chcel začať novú sériu katechéz – po katechézach o cirkevných otcoch, veľkých teológoch stredoveku, o veľkých svätých ženách – rozhodol som sa vybrať tému, ktorá je blízka nám všetkým: téma modlitby a obzvlášť kresťanskej modlitby, teda modlitby, ktorú nás naučil Ježiš a ktorú nás ďalej učí Cirkev. Je to práve v Ježišovi, v ktorom sa človek stáva schopným priblížiť sa k Bohu s hĺbkou a intímnosťou akú vidieť vo vzťahu otcovstva respektíve synovstva. Spolu s prvými učeníkmi sa obraciame s pokornou dôverou k nášmu majstrovi a prosíme ho: „Pane, nauč nás modliť sa!“ (Lk 11,1).

V nasledujúcich katechézach opierajúc sa o Sväté písmo, veľkú tradíciu cirkevných otcov, majstrov spirituality a liturgie sa chceme naučiť ešte intenzívnejšie prežívať náš vzťah s Pánom, takmer ako akúsi „školu modlitby“. Veľmi dobre vieme, že modlitbu nesmieme brať ľahkovážne, je potrebné naučiť sa modliť a neustále nanovo sa učiť tomuto umeniu. Aj tí, čo sú už veľmi pokročilí v duchovnom živote, stále pociťujú potrebu vložiť sa do Ježišovej školy, aby sa naučili modliť ešte lepšie. Naučme sa prvú lekciu od Pána skrze jeho príklad. Evanjeliá nám opisujú Ježiša v intímnom a neustálom dialógu s Otcom: je to hlboké spoločenstvo toho, ktorý prišiel na svet nie preto, aby plnil svoju vôľu, ale vôľu Otca, ktorý ho poslal, aby spasil človeka. V tejto prvej katechéze, by som na úvod chcel ponúknuť niekoľko príkladov modlitby prítomnej v rôznych starých kultúrach, aby sme mohli vidieť, ako sa prakticky tieto všetky neustále a všade obracali k Bohu.

Začnem s príkladom zo starovekého Egypta. Istý slepec žiadajúc svoje božstvá, aby mu vrátili zrak, dosvedčuje niečo univerzálne ľudské – je to čistá a jednoduchá prosba zo strany toho, kto trpí: „Moje srdce ťa túži vidieť... ty, ktorý si mi dal vidieť iba temnotu, stvor svetlo pre mňa. Aby som ťa videl! Nakloň ku mne svoju milovanú tvár“ (A. Barucq – F. Daumas, Hymnes et prières de l’Egypte ancienne, Paris 1980, trad. it. in Preghiere dell’umanità, Brescia 1993, p. 30). Aby som ťa videl; tu bola podstata modlitby!

V náboženstvách Mezopotámie dominovali pocity viny – záhadné a paralyzujúce, avšak nie bez nádeje po vykúpení a oslobodení zo strany Boha. Môžeme tak oceniť túto modlitbu veriaceho týchto antických kultov: „Ó, Bože, ktorý si zhovievavý aj s najťažšími vinami, odpusť môj hriech... pozri, Pane, na tvojho biedneho služobníka a vdýchni svojím vánkom na neho: bez otáľania mu odpusti. Zjemni tvoj prísny trest, osloboď ma, daj, aby som opäť dýchal, zlom moje okovy, rozviaž moju slučku“ (M.-J. Seux, Hymnes et prières aux Dieux de Babylone et d’Assyrie, Paris 1976, trad. it. in Preghiere dell’umanità, op. cit., p. 37). Toto sú vyjadrenia, ktoré ukazujú, že človek vo svojom hľadaní Boha predvídal – hoci nejasne – aj aspekt milosrdenstva a Božej dobroty.
Vo vnútri pohanského náboženstva antického Grécka nastáva významná evolúcia: modlitby – hoci i ďalej sa v nich objavujú prosby o Božiu pomoc a o získanie nebeských milostí vo všetkých okolnostiach každodenného života, i k nadobudnutiu materiálnych dobier – postupne sa objavujú aj nezištné prosby, ktoré umožňujú veriacemu prehĺbiť svoj vzťah s Bohom a stať sa lepším. Napríklad veľký filozof Platón zachytáva modlitbu svojho majstra Sokrata, ktorý je oprávnene považovaný za jedného zo zakladateľov západného myslenia: „Urob, aby som bol krásny v mojom vnútri. Aby som považoval za bohatého toho, kto je múdry a kto vlastní iba toľko peňazí, koľko si berie mudrc, nežiadam viac“ (Opere I. Fedro 279c, trad. it. P. Pucci, Bari 1966). Chcel by byť predovšetkým krásny a múdry vo vnútri a nie materiálne bohatý.

V mimoriadnych umeleckých dielach literatúry všetkých čias, ktorými sú grécke tragédie a ktoré sú ešte i dnes – po 25. storočiach čítané, meditované a dôležité – sú obsiahnuté modlitby, ktoré vyjadrujú túžbu poznať Boha a adorovať jeho majestát. V jednej z nich sa hovorí: „Ó, nositeľ zeme, ktorý nad zemou máš sídlo, nech si ktokoľvek, ty záhadný, Zeus, či už nutnosť prírody alebo myšlienka smrteľníkov, teba vzývam: aby si ty tichými cestami kráčajúc riadil všetko ľudské podľa spravodlivosti.“ (Euripide, Troiane, 884-886, trad. it. G. Mancini, in Preghiere dell’umanità, op. cit., p. 54). Boh zostáva trochu zahalený tajomstvom, ale i napriek tomu človek poznáva tohto neznámeho Boha a modlí sa k tomu, ktorý riadi udalosti na zemi.

Aj u Rimanov, ktorí vytvorili veľkú ríšu – v ktorej vznikli a vo veľkej miere sa rozšírili počiatky kresťanstva, v modlitbe, i keď bola spojená s utilitaristickou koncepciou a v podstate viazaná s požiadavkou božej ochrany občianskej spoločnosti – sa niekedy objavuje obdivuhodné úsilie osobnej zbožnosti, ktorá sa transformuje na prejavy chvály a vďaky. Toto je svedectvo Apuleia, autora z Afriky – vtedajšej provincie Rímskej ríše – v 2. storočí po Kristovi. Vo svojich spisoch vyjadruje nespokojnosť s vtedajším tradičným náboženstvom a túžbu po autentickejšom vzťahu s Bohom. Vo svojom majstrovskom diele s názvom Le metamorfosi, sa – ako veriaci – obracia na ženské božstvo týmito slovami: „Ty ktorá si svätá, ty si v každom čase záchrankyňou ľudského pokolenia, ty vo svojej veľkodušnosti buď stále na pomoci smrteľníkom, prejav svoju sladkú náklonnosť chudobným v ich námahách, ktorú len matka môže mať. Ani deň, ani noc, ani žiadna chvíľa – ako krátka by bola – neprejde bez toho, aby si ju ty nezahrnula svojimi dobrodeniami“ (Apuleio di Madaura, Metamorfosi IX, 25, trad. it. C. Annaratone, in Preghiere dell’umanità, op. cit., p. 79).

V tom istom období, cisár Marcus Aurelius – ktorý bol tiež filozofom zamýšľajúcim sa nad ľudstvom – zdôrazňuje potrebu modlitby pre vytvorenie plodnej spolupráce medzi božou a ľudskou činnosťou. Vo svojich Hovoroch k sebe samému píše: „Kto ti povedal, že bohovia nám nie sú nápomocní i v tom, čo závisí od nás? Začni ich prosiť a uvidíš“ (Dictionnaire de Spiritualitè XII/2, col. 2213). Táto rada cisára – filozofa bola skutočne praktizovaná už mnohými generáciami ľudí pred Kristom, čo je dôkazom toho, že život človeka bez modlitby – ktorá otvára našu existenciu pre tajomstvo Boha – sa stáva nezmyselným. V každej modlitbe je skutočne vyjadrená pravda o ľudskej bytosti, ktorá na jednej strane zažíva krehkosť a chudobu, a preto žiada nebo o pomoc a na druhej strane má pozoruhodnú dôstojnosť, pretože v príprave na prijatie božského Zjavenia sa objavuje schopnosť vstúpiť do spoločenstva s Bohom.

Drahí priatelia, v týchto príkladoch modlitby z rôznych období a civilizácií vychádza na povrch uvedomenie si, že ľudská bytosť – ako stvorenie – je závislá od Iného, ktorý je nad ním a je zdrojom každého dobra. Človek všetkých čias sa modlí, pretože nemôže robiť iné ako pýtať sa, aký je zmysel jeho existencie, ktorá zostáva nejasná a bezútešná, ak nie je prepojená s mystériom Boha a jeho plánom pre svet. Ľudský život je spleťou dobra a zla, nezaslúženého utrpenia i radosti a krásy, ktoré nás spontánne a neodolateľne pohýnajú, aby sme od Boha žiadali svetlo a vnútornú silu, ktoré nám pomáhajú na zemi a odhaľujú nádej, presahujúcu hranice smrti. Pohanské náboženstvá zostávajú volaním zeme po odpovedi z neba. Jeden z posledných veľkých pohanských filozofov, ktorý žil už v kresťanskej epoche, Proklos z Konštantínopolu, pomenoval toto čakanie: „Nepoznateľný, nikto ťa neobsiahne. Všetko to, o čom premýšľame, ti prináleží. Od teba pochádza naše zlo i naše dobro, od teba závisí každá naša túžba, ó Neopísateľný, ktorú cítia naše duše, dvíhajúc k tebe hymnus ticha“ (Hymni, ed. E. Vogt, Wiesbaden 1957, in Preghiere dell’umanità, op. Cit., s. 61).

V príkladoch modlitby rozličných kultúr, o ktorých sme sa zmienili môžeme vidieť svedectvo náboženskej dimenzie a túžby po Bohu vpísanej do srdca každého človeka, ktoré nachádzajú naplnenie a úplné vyjadrenie v Starom a Novom zákone. Zjavenie vskutku očisťuje a privádza k plnosti prvotnú túžbu človeka po Bohu ponúkajúc mu v modlitbe možnosť hlbšieho vzťahu s nebeským Otcom. Na začiatku tejto našej cesty „v škole modlitby“ chceme prosiť Pána, aby osvietil našu myseľ a naše srdce, aby bol vzťah s Ním v modlitbe stále intenzívnejší, vrúcnejší a trvalejší. Ešte raz mu povedzme: „Pane, nauč nás modliť sa" (Lk 11,1).

Preložili: Peter Dufka, Ľubomír Rebek

Radio Vaticana

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86