Pontifikát Jána Pavla II. zmenil beh dejín sveta

2012-10-02

autor: M. Piotrowski TChr
Pontifikát Jána Pavla II. zmenil beh dejín sveta a premieňal vedomie i srdcia stoviek miliónov ľudí. Z tohto dôvodu je jedným z najvýznamnejších ľudí v celej dvetisícročnej histórii kresťanstva.

 

Explózia úcty a lásky

V posledných dňoch pred smrťou Jána Pavla II. a aj v čase pred i po jeho pohrebe sme boli svedkami nevídanej explózie lásky k osobe zomrelého pápeža nielen medzi katolíkmi, ale takisto aj medzi veriacimi iných kresťanských cirkví a cirkevných spoločenstiev, nepokrstených a tiež všetkých ľudí dobrej vôle. Podľa údajov Apoštolskej Stolice prišli do Ríma štyri milióny pútnikov z celého sveta, aby sa mohli zúčastniť na pohrebe Jána Pavla II. Všetky udalosti súvisiace s chorobou, smrťou a pohrebom Svätého Otca sledovalo tisíc akreditovaných novinárov. Pohrebné obrady prenášalo 137 televíznych staníc z 81 krajín, no ich počet bol omnoho vyšší, lebo mnohé stanice neboli zaregistrované. Na pohreb prišli delegácie s prezidentmi a predstaviteľmi vlád zo 180 krajín a tiež delegácie rôznych kresťanských cirkví, cirkevných spoločenstiev a nekresťanských náboženstiev.
Odvolávajúc sa na údaje talianskych poriadkových služieb Svätá Stolica uviedla, že počas vystavenia tela Jána Pavla II. v bazilike svätého Petra od 4. do 7.apríla každú minútu vchádzalo do baziliky asi 350 ľudí, teda za hodinu 21 tisíc. Aby bolo možné vidieť zomrelého pápeža aspoň pár sekúnd a vzdať mu poslednú úctu, bolo treba čakať v rade dlhom asi 5 km, čo znamenalo čakať 18 – 24 hodín. Na rôznych miestach Ríma bolo rozmiestnených 29 veľkoplošných obrazoviek, aby tí, čo sa nemohli dostať na námestie svätého Petra ani na Via della Conciliazione, mohli byť takto účastní na pohrebnej liturgii.
Počas agónie, smrti aj pohrebu sme boli svedkami veľkej manifestácie oddanosti, úcty a lásky k Jánovi Pavlovi II. v takom masovom meradle, ako nikdy predtým v dejinách ľudstva. Počas agónie sa na námestí svätého Petra zhromaždili desaťtisíce ľudí, zväčša mladých, a vo dne v noci spoločnou modlitbou duchovne sprevádzali umierajúceho pápeža. V sobotu 2.apríla na vigíliu sviatku Božieho milosrdenstva o 21. hodine a 37 minúte tíško zašepkal „Amen“ a odišiel do Otcovho domu. V tej chvíli sa na námestí svätého Petra modlilo ruženec okolo stotisíc veriacich. Správu o úmrtí Jána Pavla II. prítomným oznámil arcibiskup Leonardo Sandri. Po krátkom potlesku všetci pokľakli a nastalo hlboké ticho. Potom pokračovala modlitba ruženca.
V tom istom čase stovky miliónov ľudí v Poľsku i na celom svete zotrvávali na modlitbe. Všade panovala neobyčajná atmosféra bratského spoločenstva, nujaké zúfalstvo, ale vážnosť a hlboký pokoj, plynúci od Zmŕtvychvstalého. Ľudia sa spontánne zhromažďovali na námestiach a v kostoloch, aby sa spoločne modlili, adorovali pred Najsvätejšou sviatosťou a pristupovali ku sviatosti zmierenia. Po smrti Svätého Otca sa tvorili dlhé rady pred spovednicami a diali sa mnohé obrátenia.
Všetci komentátori potvrdzujú, že záujem o osobu Svätého Otca na celom svete počas jeho choroby, smrti a pohrebu bol taký veľký, že mnohokrát prevýšil všetky najväčšie doterajšie udalosti v dejinách. V priebehu 72 hodín po smrti Svätého Otca bolo o ňom v médiách desaťkrát viac informácií ako v takom istom čase po prezidentských voľbách v Spojených štátoch amerických. Časopis Global Language Monitor na základe svojho výskumu tvrdí, že prenosy z Vatikánu zachytávajúce posledné dni choroby, smrti a pohrebu Jána Pavla II. mali niekoľkonásobne vyššiu sledovanosť ako relácie dramatických udalostí po teroristických útokoch z 11.septembra 2001 alebo tragédia cunami. Bolo to nielen v Spojených štátoch, kde všetky televízne stanice celé hodiny vysielali udalosti z Vatikánu, ale tak isto v celej Latinskej Amerike, Európe, na Filipínach, v Južnej Kórei a v mnohých ďalších krajinách. 
V zlaicizovanej Veľkej Británii, kde je anglikánske štátne náboženstvo a v masovokomunikačných prostriedkoch sa ujde len veľmi málo miesta záležitostiam viery, po smrti Jána Pavla II. média celkom zmenili svoje postoje. Noviny Daily Mirror 4.apríla 2005 venovali zomrelému pápežovi 19 strán, The Independent 13 strán, The Times 11 strán. Podobne sa zachovali iné periodiká a aj televízne a rozhlasové stanice.
Grace Davie, riaditeľka Centra európskych štúdií na Exeter University v Anglicku tvrdí, že reakcia Európanov na smrť pápeža odhalila krehkosť európskeho sekularizmu. Dokonca i protikatolícky naladený americký denník The New York Times v článku zo 7.apríla priznáva, že Ján Pavol II. mal taký veľký úspech medzi mládežou, že „zanechal po sebe celé pokolenie mladých rímskokatolíkov, ktorí formujú Cirkev konzervatívnejšie ako ich rodičia“.
Prekvapujúca bola reakcia moslimských masovokomunikačných prostriedkov. Arcibiskup Giuseppe de Andrea, apoštolský nuncius v Kuvajte, Bahrajne, Jemene, Katare a apoštolský delegát v Spojených arabských emirátoch , v Saudskej Arábii a v Ománe povedal, že informácie v arabských médiách boli prekvapivo priaznivé a obšírne. Časopisy venovali Jánovi Pavlovi II. prvé stránky a televízne a rozhlasové stanice prinášali podrobné správy z Vatikánu. Všetkých sedem štátov tohto regiónu vyslalo oficiálne vládne delegácie na pohreb Svätého Otca.
 

Fascinácia svätosťou Jána Pavla II.

Pápež Ján Pavol II. fascinoval ľudí na celom svete svojou neobyčajnou osobnosťou. Každý, kto mal to šťastie stretnúť sa s ním, pociťoval pôsobenie lásky, svätosti a blízkosti samotného Boha. Ján Pavol II. bol človekom modlitby, mystikom, a preto Ježiš Kristus mohol cez neho pôsobiť a sprítomňovať svoju lásku. Ľudia to intuitívne cítili, a preto sa aj počas pohrebnej svätej omše objavili nápisy a zvolania: „Santo subito!“ – „Ihneď svätý!“. Ján Pavol II. plnil Božiu vôľu do konca, celý svoj život odvážne kráčal cestou viery v úplnom odovzdaní Kristovi skrze Máriu. V posledných rokoch, dňoch i hodinách svojho života sa veľmi dotýkal našich sŕdc a ukázal nám, ako žiť evanjelium utrpenia, a dal nám aj lekciu umierania. Vo svojom testamente napísal: „S možnosťou smrti musí každý vždy počítať. A vždy musí byť pripravený na to, že sa postaví pred Pána a Sudcu – a zároveň Vykupiteľa a Otca. Teda i ja s tým neustále počítam a odovzdávam ten rozhodujúci moment Kristovej Matke, Matke Cirkvi a Matke mojej nádeje. Túžim ešte raz sa úplne odovzdať do Božej vôle. On sám rozhodne kedy a ako mám zakončiť svoj pozemský život i pastiersku službu.
V živote i vo smrti Totus tuus skrze Nepoškvrnenú. Už teraz prijímam svoju smrť a dúfam, že Kristus mi dá tú milosť posledného prechodu, čiže paschy. Dúfam tiež, že ju urobí užitočnou pre tú najväčšiu vec, ktorej slúžim: pre spásu ľudí, pre záchranu ľudskej rodiny a v nej všetkých národov a ľudí (uprostred nich sa v srdci zvláštnym spôsobom vraciam do svojej pozemskej vlasti), pre ľudí, ktorých mi zvlášť zveril – na slávu Cirkvi a Boha samotného..“
Táto túžba Jána Pavla II. vyjadrená v testamente sa úplne splnila. Jeho smrť Ježiš urobil naozaj „užitočnú pre spásu ľudí“. Boli sme svedkami veľkého zázraku pôsobenia Kristovej lásky na nespočetné zástupy ľudí skrze utrpenie a smrť Jána Pavla II. Len sám Boh vie, koľko ľudí na celom svete vďaka tomu otvorilo dvere svojho srdca Ježišovi Kristovi, keď pristupovali ku sviatosti zmierenia a rozhodli sa ísť každodenne za Kristom „tesnou bránou a úzkou cestou“ viery (porov. Mt 7, 14).
Súčasný pápež Benedikt XVI. v pohrebnej kázni povedal, že Ján Pavol II. bol kňazom až do konca, keď obetoval svoj život Bohu za svoje ovce, za ovce celého sveta v každodennej službe Cirkvi, predovšetkým v ťažkých skúškach posledných mesiacov. Tak sa stal jedno s Kristom, dobrým Pastierom, ktorý miluje svoje ovce. Láska ku Kristovi bola prevažujúcou silou nášho milovaného Svätého Otca; kto ho videl modliť sa , kto ho počul hovoriť, ten to vie. A tak vďaka tomu hlbokému zakoreneniu v Kristovi mohol niesť bremeno, ktoré presahovalo čisto ľudské sily: byť pastierom Kristovho ovčinca, jeho všeobecnej Cirkvi.
V prvom období svojho pontifikátu, ešte mladý a plný síl pod vedením Krista zašiel až do končín zeme. Neskôr však chodil aj so svojím utrpením s Kristom a stále lepšie rozumel slovám „Iný ťa opáše.“ Takto v spoločenstve s trpiacim Kristom neohrozene a s novým zápalom ohlasoval evanjelium, tajomstvo lásky až do konca (porov. Jn 13, 1). Odhalil nám tak veľkonočné tajomstvo ako tajomstvo Božieho milosrdenstva. Vo svojej poslednej knihe napísal, že hranica daná zlu je definitívne Božie milosrdenstvo (Pamäť a identita, 10). A uvažujúc nad atentátom na seba hovorí: „Kristus trpiaci za nás dal utrpeniu nový zmysel, nový rozmer a uviedol ho do nového poriadku, poriadku lásky. (...) Je to utrpenie, ktoré spaľuje a pohlcuje zlo ohňom lásky a dokonca z hriechu vyťaží mnohoraké ovocie dobra“ (tamtiež, 26). Oživovaný touto víziou pápež trpel a miloval spolu s Kristom, a preto posolstvo jeho utrpenia a mlčania je také veľavravné a plodné.
Svätý Otec našiel najčistejšiu tvár Božieho milosrdenstva v Božej Matke. On, ktorý v detstve stratil vlastnú matku, o to väčšmi si zamiloval Božiu Matku. Počul slová ukrižovaného Krista, akoby osobitne určené jemu: „Hľa, tvoja matka!“ A urobil tak, ako Ježišov milovaný učeník; prijal ju v hĺbke svojho bytia (Jn 19, 27) – Totus tuus. A od Matky sa naučil pripodobňovať sa Kristovi. Nezabudnuteľná zostane chvíľa, keď sa Svätý Otec v poslednú Veľkonočnú nedeľu poznačený utrpením ukázal v okne apoštolského paláca a posledný raz udelil požehnanie Urbi et orbi. Môžeme si byť istí, že náš milovaný Svätý Otec stojí dnes v okne v dome svojho Otca, pozerá na nás a žehná nás. „Tak žehnaj nás, Svätý Otče! Zverujeme sa Božej Matke, tvojej Matke, ktorá ťa denne sprevádzala a teraz ťa sprevádza do večnej slávy svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.“
 

Duchovné dedičstvo

Zomrelý pápež nám zanechal úžasné duchovné dedičstvo: príklad svätého života, utrpenia i smrti a aj poklad vo svojom učení, ktoré obsahuje 85 tisíc strán textu. Ján Pavol II. prechovával ohromnú úctu ku každému človeku a požadoval, aby mal každý človek garantované základné právo na život od počatia až po prirodzenú smrť a právo na slobodu vyznania. Pre neho bol každý človek dôležitý, preto nikdy o nikom nehovoril zle, ľahkovážne, či s pohŕdaním. Zároveň však neohrozene ohlasoval zjavenú pravdu, nelichotil svojim poslucháčom a nečakal na potlesk. S veľkou odvahou ohlasoval nepríjemné a nepopulárne pravdy viery. Išiel proti prúdu, neprijímal kompromisy ani relativizovanie Božích právd.
Počas svojho pontifikátu, ktorý trval 26 rokov a šesť mesiacov, absolvoval 104 pútnických ciest do 129 krajín, 144 ciest po Taliansku, vykonal vizitáciu v 784 farnostiach rímskej diecézy a v Castel Gandolfo. Celkovo precestoval 1 271 000 km, čiže 31-krát okolo zeme. Napísal 14 encyklík, 15 apoštolských exhortácií, 11 apoštolských konštitúcií, 45 apoštolských listov, 30 motu proprio a predniesol nespočetné množstvo príhovorov a kázní pri najrozličnejších príležitostiach. Svätorečil 482 ľudí a 1338 blahorečil. Dielo pontifikátu Jána Pavla II. je také veľké, že si ho možno vysvetliť len jeho svätosťou – úplným oddaním sa Kristovi cez Máriu – Totus tuus.

  

 

 

Homília pápeža Benedikta XVI. počas beatifikácie Jána Pavla II.

Pápež Benedikt XVI. počas slávnostnej liturgii vo Vatikáne vyhlásil za blahoslaveného pápeža Jána Pavla II. Vo svojej homílii povedal:
 

 

Drahí bratia a sestry,
už šesť rokov ubehlo odvtedy, čom sme na tomto námestí slávili pohreb pápeža Jána Pavla II. Hlboká bola bolesť z tak veľkej straty, ale ešte väčší bol pocit nesmiernej milosti, ktorý prenikal celý Rím aj celý svet: milosti, ktorá bola ovocím celého života môjho milovaného predchodcu, a zvlášť ovocím svedectva jeho utrpenia. Už v ten deň nás ovanula vôňa jeho svätosti, a Boží ľud mnohorakým spôsobom dal najavo svoju úctu voči nemu. Preto som si želal, pri patričnom zachovaní noriem Cirkvi, aby proces jeho blahorečenia mohol prebehnúť s náležite uvážlivou rýchlosťou. A hľa, tak očakávaný deň nadišiel, nadišiel rýchlo, pretože tak sa to páčilo Pánovi: Ján Pavol II. je blahoslavený!

Chcem čo najsrdečnejšie pozdraviť všetkých vás, ktorí ste sa v tak hojnom počte zišli z mnohých končín sveta do Ríma pri tejto radostnej príležitosti, páni kardináli, bratia v biskupskej a kňazskej službe, vládne delegácie, veľvyslanci a ďalšie vážené osobnosti, zasvätené osoby a veriaci laici, a pozdravujem aj všetkých tých, čo sú s nami spojení prostredníctvom rozhlasu a televízie.

Táto nedeľa je Druhou veľkonočnou nedeľou, ktorú blahoslavený Ján Pavol II. nazval Nedeľou Božieho milosrdenstva. Preto bola práve táto nedeľa zvolená na dnešné slávenie, keďže z Božej prozreteľnosti môj predchodca odovzdal svoju dušu Bohu práve počas večera vigílie tejto slávnosti. Okrem toho je dnešný deň aj prvým dňom mariánskeho mesiaca mája, a tiež spomienkou svätého Jozefa robotníka. Tieto motívy sa dnes prelínajú a umocňujú našu modlitbu, pomáhajú nám pútnikom v čase a priestore, kým ešte väčšia je táto slávnosť v nebi medzi anjelmi a svätými. No Boh je predsa jeden, jeden je Kristus – Pán, ktorý premostil nebo so zemou, a my sa v tejto chvíli ako doteraz nikdy cítime blízki, skoro akoby účastní nebeskej liturgie.

„Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20, 29). V dnešnom evanjeliu Ježiš ohlasuje toto blahoslavenstvo, blahoslavenstvo viery. Ono nás dnes zvlášť hlboko zasahuje, pretože sme sa tu zhromaždili sláviť beatifikáciu, a ešte viac preto, že bol dnes vyhlásený sa blahoslaveného pápež, jeden z Petrových nástupcov, povolaný posilňovať bratov vo viere. Ján Pavol II. je blahoslavený pre svoju vieru, vieru silnú a veľkorysú, apoštolskú. A hneď si spomíname na ďalšie blahoslavenstvo: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“ (Mt 16, 17). Čo vlastne zjavil Nebeský Otec Šimonovi? Zjavil mu, že Ježiš je Kristus, že je Syn živého Boha. Pre túto vieru sa Šimon stáva „Petrom“, skalou, na ktorej Ježiš môže postaviť svoju Cirkev. Večná blaženosť Jána Pavla II., ktorú dnes Cirkev môže s radosťou prehlásiť, spočíva celkom na týchto Kristových slovách: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“. To je blahoslavenstvo viery, ktorou nebeský Otec obdaroval aj Jána Pavla II. v záujme budovania Kristovej Cirkvi.

Naše myšlienky sa však upriamujú ešte na jedno blahoslavenstvo, ktoré v evanjeliu predchádza všetky ostatné: Týka sa Panny Márie, Matky Spasiteľa. Veď to jej, čo práve počala Ježiša vo svojom lone, povedala svätá Alžbeta: Blahoslavená, ktorá uverila, čo jej povedal Pán“ (Lk 1, 45). Vzorom blahoslavenstva viery je Mária, preto sme všetci radi, že sa blahorečenie Jána Pavla II. uskutočňuje v prvý deň mariánskeho mesiaca, pod materinským pohľadom tej, ktorá svojou vierou posilňovala vieru apoštolov. Tej, ktorá naďalej posilňuje aj vieru ich nástupcov, a najmä tých, čo sú povolaní zasadnúť na Petrovu katedru. Mária sa síce neobjavuje v rozprávaniach o Ježišovom zmŕtvychvstaní, ale jej prítomnosť je skrytá všade: ona je matkou, ktorej Ježiš zveril každého učeníka i celé spoločenstvo veriacich. A zvlášť si všímame, ako Máriinu účinnú materskú prítomnosť zaznamenávajú svätý Ján a svätý Lukáš v kontextoch, ktoré predchádzajú udalosti dnešného evanjelia i prvého čítania: v rozprávaní o Ježišovej smrti, kde sa Mária objavuje pod krížom (porov. Jn 19, 25); a na začiatku Skutkov apoštolov, kde je predstavená medzi učeníkmi zhromaždenými k modlitbe vo večeradle (porov. Sk 1, 14).

Aj dnešné druhé čítanie nám hovorí o viere, ba je to sám apoštol Peter, ktorý naplnený duchovným entuziazmom vysvetľuje novopokrsteným dôvody ich nádeje a radosti. Páči sa mi na tomto úryvku z Prvého Petrovho listu, že Peter nepovzbudzuje k niečomu, ale niečo už konštatuje: „Preto sa radujete, … vy ho milujete, hoci ste ho nevideli. Ani teraz ho nevidíte, ale veríte a jasáte nevýslovnou radosťou, plnou slávy, že dosahujete cieľ svojej viery - spásu duší“ (1Pt 6.8,9). Všetko toto je vyjadrené oznamovacím spôsobom, pretože tu ide o novú skutočnosť vyplývajúcu z Kristovho zmŕtvychvstania, novú skutočnosť dosiahnuteľnú prostredníctvom viery.

Drahí bratia a sestry, dnes sa pred našimi očami zaskvela, oživená plnosťou duchovného svetla od zmŕtvychvstalého Krista, milovaná postava ctihodného Jána Pavla II. Dnes jeho meno pribudne k zástupu svätých a blahoslavených, ktorých on sám za takých vyhlásil počas svojho bezmála 27 ročného pontifikátu, pripomínajúc naliehavo všeobecné povolanie k svätosti podľa vysokých nárokov kresťanského života, ako to potvrdzuje koncilová konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium. Všetci členovia Božieho ľudu - biskupi, kňazi, diakoni, veriaci laici, rehoľníci a rehoľníčky – všetci sme na ceste do nebeskej vlasti, kde nás predišla Panna Mária, mimoriadne a dokonale pridružená k tajomstvu Krista a Cirkvi. Karol Wojtyla sa - najprv ako pomocný biskup a potom ako krakovský arcibiskup – zúčastnil Druhého vatikánskeho koncilu a vedel dobre, že venovať Márii poslednú kapitolu tohoto dokumentu znamenalo predstaviť matku Spasiteľa ako vzor svätosti pre každého kresťana a pre celú Cirkev. Tento teologický prístup objavil blahoslavený Ján Pavol II. už v mladosti a uchoval si ho a prehlboval počas celého svojho života. Je to pohľad vyjadrený biblickým obrazom Krista na kríži, vedľa ktorého stojí jeho matka Mária. Tento obraz z Evanjelia podľa Jána 19, 25-27) je zhutnene vyjadrený najprv biskupským, potom aj pápežským znakom Karola Wojtylu, kde je napravo pod pozláteným krížom majuskula „M“, s mottom „Totus Tuus“, ktoré zodpovedá povestnému vyjadreniu svätého Ľudovíta Máriu Grignona z Montfortu. V ňom Karol Wojtyla našiel najzákladnejší princíp svojho života: Som celý tvoj, a všetko čo je moje, je tvoje, prijímam ťa ako svoje najväčšie jediné dobro, daj mi svoje srdce, ó Mária“.(O pravej úcte k panne Márii, č. 266).

Vo svojom testamente nový blahoslavený napísal: „Keď dňa 16. októbra 1978 v konkláve kardináli zvolili Jána Pavla II., poľský kardinál Štefan Wyszyński mi povedal: Úlohou nového pápeža bude previesť Cirkev do tretieho milénia. A ešte dodal: Chcel by som vyjadriť ešte raz voči Duchu Svätému vďačnosť za veľký dar, ktorým bol Druhý vatikánsky koncil a voči ktorému sa – spolu s celou Cirkvou a najmä celým episkopátom – cítim byť dlžníkom. Som presvedčený, že nové generácie budú môcť ešte dlho čerpať z veľkého bohatstva, ktorá nám tento koncil dvadsiateho storočia zanechal. Ako biskup, ktorý sa zúčastnil na veľkej udalosti koncilu od prvého do posledného dňa, túžim zveriť toto veľké dedičstvo všetkým tým, ktorí sú a v budúcnosti budú povolaní uskutočňovať ho. Z mojej strany ďakujem večnému Pastierovi, že mi umožnil slúžiť tejto obrovskej úlohe počas všetkých rokov môjho pontifikátu“. Čo je touto „úlohou“? To, čo Jána Pavol vyhlásil počas svojej prvej slávnostnej omše na Námestí sv. Petra pamätnými slovami: „Nebojte sa! Otvorte, dokorán roztvorte dvere Kristovi!“ To, čo novozvolený pápež žiadal od všetkých, on sám robil ako prvý: otvoril Kristovi spoločnosť, kultúru, ekonomické a politické systémy a tak silou giganta – silou, ktorá pochádzala od Boha – obrátil smerovanie, ktoré sa mohlo zdať nezvratné.

Nasleduje časť po poľsky, preklad:
Svojim svedectvom viery, lásky a apoštolskej odvahy, sprevádzanej veľkou ľudskou dobrotou tento príkladný syn poľského národa pomohol kresťanom celého sveta nebáť sa nazvať sa kresťanmi, patriť do Cirkvi, hovoriť o evanjeliu. Jedným slovom: pomohol nám nebáť sa pravdy, lebo pravda je zárukou slobody.

Ešte stručnejšie: Navrátil nám silu veriť v Krista, pretože Kristus je Redemptor hominis, Vykupiteľ človeka: téma jeho prvej encykliky je červenou niťou všetkých ostatných.

Karol Wojtyla vystúpil na Petrov stolec, nesúc si so sebou hlbokú reflexiu o konfrontácii medzi marxizmom a kresťanstvom, zameranú plne na človeka. Jeho posolstvom bolo: Človek je cestou Cirkvi, a Kristus je cestou človeka. Týmto posolstvom, ktoré je veľkým dedičstvom Druhého vatikánskeho koncilu a jeho „kormidelníka“, Božieho služobníka pápeža Pavla VI., viedol Ján Pavol II. Boží ľud aby prekročil prah tretieho tisícročia, ktorý práve vďaka Kristovi mohol nazvať „prahom nádeje“. Áno, dlhou cestou príprav na Veľké jubileum dal kresťanstvu obnovené smerovanie do budúcnosti, Božej budúcnosti, ktorá presahuje dejiny, ktorá však vplýva na dejiny. Tú trochu nádeje, ktorú niesol istým spôsobom marxizmus a ideológia pokroku, Ján Pavol II. právom prinavrátil kresťanstvu a dal jej znova fyziognómiu opravdivej nádeje, ktorú možno v dejinách prežívať v duchu „adventu“, v osobnom a spoločnom živote zameranom na Krista, ktorý je plnosťou človeka a naplnením jeho očakávaní spravodlivosti a pokoja.

Chcel by som napokon vzdať vďaky Bohu aj za moju osobnú skúsenosť, ktorú mi doprial, keď som dlhé roky mohol spolupracovať s blahoslaveným Jánom Pavlom II. Už skôr som mal možnosť poznať ho a mať ho v úcte, ale od roku 1982, keď ma povolal do Ríma ako prefekta Kongregácie pre náuku viery, som mu 23 rokov mohol byť stáť nablízku a čoraz viac obdivovať jeho osobnosť. Moju službu podporovala jeho duchovná hĺbka, bohatstvo jeho intuícií. Príklad jeho modlitby ma vždy dojímal a povzbudzoval: on sa priam ponáral do stretnutia s Bohom, a to aj uprostred rozmanitých úloh jeho služby. A potom jeho svedectvo v utrpení: Pán ho postupne zbavil všetkého, ale on vždy zostal „skalou“, akou ho Kristus chcel mať. Jeho hlboká pokora, zakorenená v dôvernom spojení s Kristom, mu umožnila viesť Cirkev a dať svetu ešte výrečnejšie svedectvo v čase, keď strácal svoje fyzické sily. Tak mimoriadnym spôsobom uskutočnil povolanie každého kňaza a biskupa: stať sa jedným s tým Ježišom, ktorého denne prijíma a rozdáva v Eucharistii.

Blažený si, milovaný pápež Ján Pavol II., lebo si veril! Prosíme ťa, aj z neba naďalej napomáhaj vieru Božieho ľudu. Amen.

Preklad: Jozef Haľko, Marián Gavenda
 

Radio Vaticana

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86