Rubrika venovaná Slávnosti svätých apoštolov Petra a Pavla

2012-12-03

autor: Radio Vaticana

 

Svätí Peter a Pavol – dve veľmi rozdielne, ba v mnohom protichodné osobnosti. A predsa si ich Cirkev spoločne uctieva. Nielen preto, že obaja na konci svojho života pôsobili v Ríme, kde aj zomreli mučeníckou smrťou. Práve ich rozdielne silné charaktery, odlišné apoštolské poslanie v službe toho istého Majstra, poznačili natrvalo Katolícku cirkev. Peter – skala viery a pôvodnej tradície, Pavol – smelý uskutočňovateľ obnovy v duchu univerzalizmu. Boží Duch sa prejavuje v dejinách Cirkvi cez túto dvojicu Petra a Pavla. Spája Petrovu vernosť tomu pôvodnému s Pavlovou priebojnosťou nového; Petrovu autoritu s Pavlovou slobodou; Petrovu pravdu s Pavlovým prorockým dynamizmom.

29. júna pápež predsedá svätej omši v Bazilike sv. Petra. Už po 42. krát bude pri tejto príležitosti obnovená tradícia návštevy Vatikánu delegáciou z pravoslávneho Konštantínopolského patriarchátu. Rímska delegácia sa zasa zúčastní v Istanbule na Slávnosti sv. Ondreja, patróna Konštantínopolskej cirkvi. Takáto výmena delegácií medzi Rímom a Konštantínopolom sa začala prvou návštevou kardinála Johannesa Willebrandsa v roku 1969.

Slávnosť sv. apoštolov Petra a Pavla je tiež spojená s
odovzdávaním pálií novým metropolitom. Pálium je pevná látková stuha asi päť centimetrov široká, utkaná z bielej vlny do oblúka tak, aby sa dala položiť na plecia. Je na nej vtkaných 5 krížikov, predstavujúcich päť Kristových rán. Symbolicky vyjadruje hierarchickú moc metropolitu vo vlastnej provincii, uskutočňovanú v jednote s Rímskou cirkvou. Biblicky symbolizuje baránka na pleciach Dobrého pastiera podľa podobenstva z 15. kapitoly Lukášovho evanjelia, kde Dobrý pastier zatúlanú ovečku „vezme s radosťou na plecia“– takým má byť aj biskup, ktorému pápež vloží pálium na ramená. V tohtoročnom zozname je 40 arcibiskupov zo všetkých kútov sveta.

Tohtoročná slávnosť však bude výnimočná ešte pre inú skutočnosť: práve na slávnosť sv. apoštolov Petra a Pavla si Svätý Otec pripomenie 60. výročie svojej kňazskej vysviacky. Tú prijal z rúk kardinála Michaela von Faulhabera 29. júna 1951 v katedrále vo Freisingu. Kongregácia pre klérus pozývala k vzdávaniam vďaky a k modlitbám za kňazské povolania, predovšetkým prostredníctvom eucharistických adorácií, prosiac Pána žatvy, aby poslal robotníkov do svojej vinice. Samozrejme katolíci celého sveta sa práve v tento deň modlia predovšetkým za pápeža Benedikta XVI., za jeho osobu i za celý jeho pontifikát.
Toľko k udalostiam, ktorými žije v týchto dňoch večné mesto Rím. Priblížme si teraz tieto dve postavy, dva piliere Cirkvi:

Šimon Peter sa narodil v Betsaide pri Tiberiadskom jazere. Jeho otec sa volal Ján (Jonáš). Spolu s ním a s bratom Ondrejom, tiež apoštolom, boli pôvodne rybármi. Bol to Ondrej, ktorý doviedol svojho brata Šimona k Ježišovi. Vtedy mu Ježiš dal meno Kéfas, po grécky Petros, čo znamená skala. Sv. Lukáš opisuje situáciu, keď Šimon na Ježišovo slovo spustil sieť do mora a chytil obrovské množstvo rýb. Peter vtedy padol Ježišovi k nohám a povedal mu: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ Ježiš mu povedal: „Neboj sa, od teraz už budeš loviť ľudí.“ Odvtedy Peter chodil s Ježišom, počúval ho a nasledoval. Keď sa raz pýtal Ježiš, za koho ho pokladajú, odpovedal práve on: „Ty si Mesiáš, Syn pravého Boha.“ Kristus mu povedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva. Čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi, čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi.“
Peter sa vždy spomína ako prvý v zozname apoštolov. Patril k dôverníkom Ježiša, spolu s Jánom a Jakubom. Týchto troch zobral Ježiš so sebou na horu Premenenia, pri vzkriesení Jairovej dcéry a takisto aj v Getsemanskej záhrade ich pozval k spoločnej modlitbe. Keď ich Majstra zatkli, hneď sa postavil s mečom na odpor. Zanedlho však Ježiša trikrát zaprel, hoci predtým tvrdil, že s ním pôjde všade a neopustí ho. Po vzkriesení to bol on, ktorý spolu s apoštolom Jánom pribehli k hrobu, aby sa presvedčili, či je pravda to, čo im vyrozprávali ženy. Sv. Ján apoštol spomína ešte jednu osobitnú príhodu, ktorá sa stala po vzkriesení a je dôležitá vzhľadom na osobu Petra. Kristus sa ho trikrát spýtal, či ho má rád. Peter zakaždým odpovedá „áno“. Ježiš mu vtedy odpovedá tiež trikrát: „Pas moje ovce.“ Po nanebovstúpení má Peter neodškriepiteľné prvenstvo medzi apoštolmi. Na jeho slovo ustanovili ďalšieho apoštola namiesto zradcu Judáša, on začína prvý hovoriť pri zoslaní Ducha Svätého. On sa spomína ako prvý, ktorý urobil zázrak, on vyniesol rozsudok nad klamstvom Ananiáša a Zafiry. Peter potom ďalej pôsobil v Jeruzaleme. Pokrstil pohana Kornélia, čím sa otvorili brány Cirkvi aj pre pohanov, nielen pre Židov. Herodes Agrippa ho uväznil, ale v noci k nemu prišiel anjel a zázračne ho vyslobodil z väzenia. Potom horlivo účinkoval v Jeruzaleme, v Antiochii, v Korinte a v Ríme.
Zomrel mučeníckou smrťou asi roku 64 v Ríme, podľa tradície ho ukrižovali dolu hlavou na Vatikánskom pahorku. Na tom mieste teraz stojí Bazilika sv. Petra, jej svätyňa je presne nad miestom, kde sa podľa tradície nachádza Petrov hrob. Jeho relikvie sú uložené v hlavnom oltári baziliky. Zobrazuje sa ako starší muž s kľúčmi a knihou. Jeho symbolmi sú tiež obrátený kríž, loďka alebo aj kohút.

Pavol sa narodil niekedy v rokoch 5-10 po Kristovi v Tarze v Cilícii (južné Turecko) v židovskej rodine, ktorá požívala práva rímskeho občianstva. Rodičia mu dali dve mená: Šavol (Saulus – meno prvého židovského kráľa) a Pavol (Paulus – malý). Dostal vynikajúce vzdelanie, najprv v samotnom Tarze v helenistickej škole a neskôr v Jeruzaleme pri nohách slávneho učiteľa Gamaliela. Popritom – ako správny Žid – sa vyučil remeslu - vyrábal stany alebo lodné plachty, čo bol vtedy veľmi hľadaný tovar. V prvom rade však ostal dôsledným, až fanatickým farizejom. Zahorel nenávisťou proti novému učeniu, ktoré hlásal Ježiš Kristus a jeho apoštoli. Bol pri kameňovaní sv. Štefana. Nekameňoval ho síce priamo, ale strážil šaty katom. Potom si dokonca vymohol dovolenie na prenasledovanie kresťanov aj v Damasku.
No na ceste do tohto mesta sa mu zjavil sám Ježiš Kristus. Na tri dni z toho oslepol, ale potom sa dal pokrstiť a niekoľko dní nato už ohlasoval v synagógach Ježiša Krista a rozprával o tom, čo sa mu prihodilo. Židom sa to nepáčilo a chceli ho zabiť. On im však ušiel (jeho učeníci ho spustili v koši cez hradby) a odišiel na juh do púšte, ktorá siaha až do Arábie, aby sa pripravil na apoštolský úrad. Asi po troch rokoch sa vrátil späť do Damasku a odtiaľ do Jeruzalema, aby vyhľadal apoštolov. Avšak každý sa ho bál – kvôli jeho povesti prenasledovateľa kresťanov. Vtedy sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom Petrovi a Jakubovi a porozprával im, ako si Pavol počínal v Ježišovom mene. Z Jeruzalema odišiel Pavol asi na štyri roky do Tarzu. Potom spolu s Barnabášom zamierili do Antiochie, kde hlásali evanjelium medzi pohanmi. Z Antiochie sa potom vrátil do Jeruzalema, kde bol spolu s Barnabášom „oddelený“, to znamená, že ich oficiálne poverili hlásať evanjelium.
V roku 47-48 spolu s Markom a Barnabášom vykonal prvú misijnú cestu na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie (Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe). Založili nové cirkevné spoločenstvá, ale zakúsili aj veľa prenasledovania. Druhá misijná cesta sa udiala v rokoch 49-52 v spoločnosti Sílasa do Malej Ázie a na európskom kontinente (Filipy, Solún, Atény a Korint). Počas tretej misijnej cesty (53-58) sa tri roky zdržal v Efeze. Prostredníctvom spolupracovníkov založil kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole. Kvôli prenasledovaniu musel z Efezu odísť cez Macedónsko do Korintu. Späť do Jeruzalema sa vrátil cez Macedónsko, Troadu, Milét, Týrus a Cézareu.
Zažil mnoho utrpenia, sklamania, ale aj radosti z apoštolátu a služby Bohu. V Jeruzaleme ho uväznili a vďaka tomu sa dostal do Ríma. V Ríme bol vo väzení, jeho jediným verným spoločníkom bol Lukáš (evanjelista). Posledné roky jeho života sú však pre nás zahalené tajomstvom. Pravdepodobne ho v Ríme z väzenia prepustili, počas Nerónovho prenasledovania kresťanov asi nebol v Ríme, snáď bol vtedy v Španielsku alebo na Východe. Bol v Macedónsku, Efeze, v Miléte, v Troade, na Kréte a zrejme aj v Nikapole, kde ho asi znovu uväznili a odviedli do Ríma (asi r. 67). Je s ním iba Lukáš.
Po odsúdení ho sťali mečom pravdepodobne na mieste v blízkosti Ostijskej cesty. Podľa tradície ho pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste na ľavom brehu rieky Tiber. Cisár Konštantín Veľký dal nad jeho hrobom vystavať menšiu baziliku. Namiesto nej tam teraz stojí nádherná bazilika sv. Pavla, ktorá bola dokončená r. 1854.

Našu rubriku o sv. Petrovi a Pavlovi zakončíme modlitbou, ktorú pápež Benedikt XVI. napísal pri príležitosti 60. výročia prijatia kňazskej vysviacky:

Pane,
Vzdávame ti vďaky,
pretože si otvoril tvoje srdce pre nás;
pretože tvojou smrťou a tvojim vzkriesením
si sa stal prameňom života.
Oživ nás,
urob, aby sme čerpali z tohto prameňa
a učiň, aby sme sa aj my stali prameňmi,
schopnými darovať tomuto nášmu času
vodu života.
Vzdávame ti vďaky
za milosť kňazskej služby.
Pane, požehnaj nás
a požehnaj všetkých ľudí našich čias,
ktorí sú smädní a hľadajúci.
Amen.

Spracovali: Peter Dufka a Ľubomír Rebek
 

 

 

Radio Vaticana

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86